Dejiny skrytej cirkvi ako nebezpečná pamäť. Z cirkvi mlčiacej sa stala cirkev umlčaná.
5. Rozklad moci (1985 - 1989)Za psychologický obrat vo vzťahu štátu a cirkvi je možné označiť púť na Velehrad v roku 1985. Tento rok bol vyhlásený ako rok sv. Cyrila a Metoda, pretože naň pripadlo 1100. výročie smrti sv. Metoda. Púť sa premenila v protirežimnú demonštráciu. Na Velehrade sa zišlo asi 250 tisíc ľudí, čo bolo na tú dobu obrovské množstvo. Komunistická moc sa snažila vydávať náboženskú púť za „mierové zhromaždenie k pocte zakladateľov našej kultúry". Agentov ŠtB mohli všetci poznať podľa úplne nových spevníkov, v ktorých sa nevedeli orientovať. Po tejto udalosti na Slovensku viditeľne ožili laické hnutia ako Neokatechumenát, Obnova v Duchu Svätom, Fokoláre a pod. Minister kultúry SR Miroslav Válek po tejto púti napísal do Pravdy: „Zaspali sme na vavrínoch a na Velehrade sme dostali pod pás."42
Obnovovanie utlačenej identity sa dialo vyvolávaním pamäti. Konzal spomína na slávenie byzantskej liturgie u gréckokatolíkov, ktorí k tomu nemali vo svojom okolí možnosť: „Oni [gréckokatolíci] boli z toho veľmi šťastní, keď to bolo starosloviensky [...]boli frustrovaní tým, že ak chcú niekedy prežiť Božskú liturgiu, musia ísť k pravoslávnym. Boli šťastní, že niekto prišiel, že môžu mať svoju liturgiu, aj keď je to vlastne nemožné. Nemáme kostol, nemáme nič a hľa - liturgiu máme."43 Púte ako demonštrácia potlačovanej pamäti dostali v mariánskom roku 1987/88 masový charakter. Mikloško tento rok nazýva zmŕtvychvstaním cirkvi.44 Od mája 1987 do decembra 1988 sa na Slovensku konalo 30 náboženských púti45. Na začiatku roku 1988 sa pod vedením kardinála Tomáška začala najväčšia podpisová akcia za slobodu cirkvi v Československu. Jej výsledkom bolo viac ako pol milióna podpisov, z toho vyše 300 tisíc zo Slovenska. 25. marca 1988 sa v Bratislave konala „Sviečková manifestácia" za náboženské a občianske práva v Československu, voči ktorej štátna moc tvrdo zasiahla. Koncom 80. rokov mala ŠtB situáciu v skrytej cirkvi čiastočne zmapovanú. Mala isté informácie o niektorých tajných biskupoch a u ďalších ľudí to predpokladala, rovnako si bola vedomá rozporov, ktoré sa medzi predstaviteľmi skrytej cirkvi objavovali.
6. Cirkev víťazná, cirkev umlčaná (po novembri 1989)
November roku 1989 priniesol pre kresťanov zásadnú premenu politického a spoločenského prostredia a koniec útlaku. Mnohí začali vystupovať zo skrytosti. Asi najviditeľnejšie to bolo u rehoľných rádov, ktorým sa počet členov oproti 50. rokom dokonca zväčšil. Pomalšie prebiehala integrácia tajne svätených kňazov a biskupov.
Spočiatku sa zdalo, že integrácia tajne svätených kňazov prebehne bezproblémovo. Hlavne tí biskupi, ktorí činnosť v skrytosti poznali dôverne (biskupi Vlk a Duka v Čechách a biskup Baláž na Slovensku), sa k nim stavali veľmi prajne. Spontánne prijímanie bolo vzápätí pribrzdené až zastavené, pretože pre väčšinu biskupov v biskupskej konferencii a pre vatikánske úrady boli niektoré aktivity skrytej cirkvi podozrivé alebo rovno neprijateľné.46 Do augusta roku 1990 sa mali všetci tajne vysvätení kňazi (a biskupi) prihlásiť u biskupa diecézy, na území ktorej žili. Ich zoznamy boli zaslané začiatkom roka 1991 do Ríma a mali byť prešetrené Kongregáciou pre náuku viery, na ktorej stál Joseph Ratzinger. Riešením otázky bol poverený Mons. Zlatňanský. O rozmeroch skrytých štruktúr neexistovali presné informácie. Hovorilo sa o desiatkach ženatých biskupov, stovkách tajne svätených mužov i žien. O situáciu sa začali zaujímať zahraničné média. „Objavili sme cirkev mimo zákon", „Rebélia v podzemí", zneli novinové titulky.
Postupom času sa ukázalo, že existovali asi štyri skupiny tajne svätených kňazov. Zapojenie do verejnej pastorácie prebehlo bez problémov u tých kňazov, ktorí vyštudovali na jednej z dvoch teologických fakúlt, pracovali nejaký čas v pastorácii a neskôr z dôvodu straty štátneho súhlasu pôsobili v skrytosti. Svätenie v zahraničí47 tajne ordinovaných kňazov bolo najprv overené a následne boli zaradení do diecéznej pastorácie. Podobne to bolo aj s doma ordinovanými kňazmi, ktorí svätenie získali u verejne pôsobiacich biskupov alebo u biskupov jezuitskej rehole. Posledná skupina, ktorej zapojenie sa stretlo s radou problémov a dodnes nie je uspokojivým spôsobom vyriešené, boli kňazi odvolávajúci sa na svätenia iných domácich biskupov. Na Slovensku to boli predovšetkým okruhy napojené na biskupa Davídka, okruhy okolo biskupov Záhradníka a Konzala a na východnom Slovensku okruh okolo biskupa Kretta48. Zdrojom odmietavého postoja verejných biskupov mohli byť svätenia ženatých mužov a podozrenia o svätení žien (u Davídka a Kretta), ktoré sa v súvislosti s týmito biskupmi vyskytli. Ukázalo sa tiež, že tieto skupiny majú odlišnú predstavu o spôsobe svojho zapojenia do verejnej pastorácie, aká im bola ponúkaná. Vo svojej práci mimo verejných štruktúr (ale tým predsa nie mimo cirkvi) videli zmysel aj v zmenených spoločenských podmienkach. Podľa okruhu biskupa Korca a vnímania biskupskej konferencie, bolo jediným zmyslom cirkvi byť na verejnosti.49 Posledným dôvodom, prečo sa niektoré skupiny stretli s odmietavým prístupom zo strany verejne pôsobiacich biskupov a kňazov, bola otázka viny: „Na Slovensku bolo medzi biskupmi viac tých, ktorí mali podpísanú spoluprácu s ŠtB. A pre tých sme boli pochodujúcou výčitkou. Oni sa totiž hájili, že podpísali preto, že nechceli, aby bola cirkev vymazaná. A teraz sa tu zrazu objavilo množstvo chlapcov, zďaleka nie českých, ktorí pracovali, aj napriek tomu, že predtým boli v krimináli."50
Na výzvu pre tajne svätených kňazov prihlásiť sa u diecézneho biskupa reagovalo menej ľudí, než sa všeobecne čakalo, preto nasledovala aj druhá výzva. Tá mala už v Čechách a na Morave inú podobu ako na Slovensku. Na Slovensku vyšiel v Katolíckych novinách 11/1992 Oznam Biskupskej konferencie ČSFR, ktorý sa na jar tohto roku čítal pri nedeľných bohoslužbách v kostoloch. Tón tohto oznámenia bol prekvapivo autoritatívny a neústretový až výhražný: „kto by ostal aj po tomto termíne v tajnosti, ten si musí uvedomiť, že nekoná apoštolát Cirkvi, ale v skutočnosti Cirkvi škodí a sám sa vyčleňuje z jej spoločenstva". U veriacich mohol vyvolať pochybnosti odstave, ktorý hovorí o tom, že „je možné predpokladať, že títo kňazi sú neplatne vysvätení, sviatosti vysluhujú prinajmenej nedovolene a veriacich nevedú v duchu Cirkvi". Doposiaľ „nezačleneným" kňazom spôsobil napríklad problémy v ich okolí tým, že o ich službe začali pochybovať ich najbližší. Celkovo sa Oznam stretol s odporom. Mohol vzniknúť dojem, že títo tajne svätení kňazi predstavujú skôr „problém" pre cirkev a že ich práca počas komunistického režimu je bezcenná51. Dodnes existujú časti skrytej cirkvi, ktoré zostávajú mimo verejných cirkevných štruktúr, prípadne s nimi úplne odmietajú komunikovať52. Otázkou tajných svätení sa bude hlbšie zaoberať nasledujúca kapitola.
Vystúpenie na verejnosť nebolo ťažké len kvôli otázke zapojenia do verejných štruktúr. Pre mnohých bolo veľmi ťažké meniť zaužívaný štýl práce: „Dať dokopy niekoľkých štyridsiatnikov, ktorí zrazu majú začať viesť spoločný život, to nie je ľahké. Možno aj viaceré odchody, čo nasledovali, boli motivované práve tým."53 Spomínanými odchodmi sú odchody kňazov z reholí do diecéznej pastorácie a tie postihli viaceré rehole na Slovensku.
Cirkev na Slovensku po roku 1989 získala slobodu a podľa názoru mnohých kresťanov zvíťazila nad komunizmom. Ak kresťania v roku 1989 zvíťazili, stratili tým svojho nepriateľa? Alebo sa v určitom zmysle stali nepriateľmi seba samých a hľadajú strateného nepriateľa vo vlastných radoch? Kresťania sa po roku 1989 zrejme budú musieť učiť zaobchádzať so svojou vlastnou pamäťou. V pamäti cirkvi sa dnes nachádzajú spomienky mučeníkov, vyznávačov ale aj tých, ktorí padli. V tomto chaose spomienok je mimoriadne dôležité mať pamäť a vedieť s ňou pracovať. Aby sa z dejín nevytratili pamäti porazených a ich hlas nebol prehlušený domnelými víťazmi. Lebo nemať pamäť znamená necítiť vinu. Nemať pamäť znamená rezignovať na nerealizované možnosti a tým uzavrieť cestu budúcnosti. Pamäť cirkvi nie len pamäťou ľudského spoločenstva, je aj pamäťou Božou.
Dejiny skrytej cirkvi ako nebezpečná pamäť
„Na vyznávača, ktorý bol zatknutý pre Pánovo meno, nech sa už nevkladá ruka ani na diakonát, ani na presbyterát. Veď on už má hodnosť presbytera skrze svoje vyznávanie." (Hypolit Rímsky (?), Traditio apostolica, IX Vyznávači)
Spis Traditio apostolica, ktorý sa objavuje už začiatkom tretieho storočia, nám ukazuje citlivosť kresťanskej obce na dôležitosť predávania svojej pamäti. Obsahuje ustanovenia pre voľbu a svätenie kandidátov cirkevných služieb, liturgické odporúčania i úvod do života obce. Za všimnutie stojí to, ako si cirkevné obce, v ktorých tento spis koloval, cenili prítomnosť vyznávačov - teda tých, ktorí boli „predvedení pred vládnu moc, alebo potrestaní reťazami, alebo uvrhnutí do väzenia, alebo odsúdení k inému trestu". Pamiatka vyznávačov sa mala stať pamäťou celej obce.
Komunistická diktatúra zanechala na živote spoločnosti i cirkvi svoj tieň. Roky otvoreného proticirkevného boja a snahy o infiltráciu a manipuláciu vytvorili mnohé rozdelenia. Kresťania tak čelili nepriateľskej štátnej moci ale i vlastnému rozdeleniu na vyznávačov a lapsi54. K tomu sa neskôr pridalo aj vnútorné rozdelenie skrytej cirkvi: väzenia 50. a 60. rokov viedli u mnohých k novým predstavám o tom, čo je cirkev a aká je jej úloha v spoločnosti. Cirkev sa dodnes nevyrovnala s konfliktom pamätí vyznávačov i pamätí lapsi, pamäti solidarity i pamäti odcudzenia. Po skončení prenasledovania v Československu sa vedľa seba ocitli tí, ktorí padli, tí, ktorí vyznali aj tí, ktorí sa ocitli niekde medzi tým. V slovenskej časti Biskupskej konferencii ČSFR (neskôr KBS) tak vedľa seba zasadli tí, ktorí získali tento úrad pred novembrom 1989 ako kompromisní55 kandidáti spolu s tými, ktorí na čas prišli o štátny súhlas a svoje kňazské povolanie museli vykonávať v skrytosti (napr. biskupi Tkáč a Baláž) alebo v skrytosti pôsobili úplne (tajne svätený biskup Korec). V presbyteráte sa vedľa seba ocitli ľudia kolaborujúci (PiT) s ľuďmi z pasívneho či aktívneho odporu. V cirkvi vedľa seba stáli tí, ktorí svojím životom priniesli svedectvo i traditores, tí, ktorí pod nátlakom alebo dobrovoľne „vydali" svojich bratov a sestry vo viere do rúk prenasledovateľov. V starej cirkvi to boli vyznávači, ktorým pripadla úloha zmieriť medzi sebou kresťanov po konci prenasledovania. Po skončení prenasledovania v roku 1989 nastala na Slovensku situácia, ktorá bola skoro presným protikladom. Biskup Sokol sa stal arcibiskupom, metropolitom Slovenska a biskup Tondra predsedom KBS. Kňazi združení v PiT si svoje úrady zväčša ponechali a boli to kňazi skrytej cirkvi, ktorí sa museli uchádzať „o prijatie".
V prvých mesiacoch slobody sa ukázalo, že konflikt medzi vyznávačmi a lapsi nebude jediným konfliktom pamätí. Rehoľník Alojz Orlický spomína: „Rok 1989 bol naozajstným prelomom, ktorý pociťujeme ešte i teraz. Prišla hodina, keď sme museli všetko zanechať: spoločenstvá, kontakty, byty... Opúšťať kontakty bolo najťažšie...
Ale bol to pre nás šok. Ľudia nás neprijali. V ich vedomí sme figurovali ako „záhradníci", t.j. kňazi z výroby, nevzdelanci vyštudovaní v rýchlokurzoch. Nemali záujem o takých kňazov. A práve to odmietnutie nás šokovalo. Predtým sme boli s ľuďmi, žili sme s nimi, a teraz? Prestúpili sme do inej role, a oni nás neprijali. Spolubratia, ktorí vyštudovali oficiálnou cestou, tým sa toho až tak veľa nezmenilo. Zostali na farách, kde dovtedy pôsobili a spísal sa dekrét, že sú rehoľnými kňazmi. Nám sa ale zmenilo všetko...
Postupne sme si privykali aj na službu. ... Predsa bol rozdiel slúžiť svätú omšu v krúžku desiatich ľudí, ktorí vás počúvali, ktorí sa tešili a kde bol osobný kontakt. Ľudia v kostole boli zvyknutí na niečo iné: na kňaza, ktorý pekne káže a podobne."56
Mnoho kňazov i laikov pracovalo v období útlaku vo veľmi odlišných podmienkach, aké im ponúkla sloboda. Prax každého naučila, čo z prijatej tradície je pre danú chvíľu esenciálne a čo je možné opustiť. Ich prostredím boli bytové semináre, študijné krúžky, práca s mládežou, mimo dohľad komunistov a oficiálnej hierarchie. Práca v menších skupinách a spoločenstvách bola založená na dôvere, úprimnosti a angažovanosti každého člena. V rozvíjaní náboženského života sa prejavovala nezávislosť, samostatnosť, kreatívnosť. V čase, keď vznikla požiadavka celý tento náboženský život „uviesť do súladu kódexom kánonického práva", ukázalo sa, že to pre mnohých bude predstavovať problém. Pre niektorých bol spôsob práce v skrytosti niečím vynúteným, pre iných bol požehnaním. Tak sa prejavil aj spor vo vnútri skrytej cirkvi. Pre veľkú časť skrytej cirkvi znamenali formy pastorácie objavené za obdobia útlaku niečo hodnotné57, čoho sa nechceli vzdať. Pre iných to ale bolo „povážlivým, nekontrolovateľným a chaotickým pohybom v Cirkvi" za ktorým „stála megalománia a neposlušnosť".58
Komunistický režim počas svojich prvých 20 rokov nepripustil existenciu rehoľných rádov ani Gréckokatolíckej cirkvi. Počas celého obdobia znemožňoval obnovu biskupského i kňazského zboru. Bola to jeho snaha o manipuláciu a ničenie pamäti kresťanov. Snaha o udržanie vlastnej identity viedla mnohé skupiny skrytej cirkvi k rozvinutiu cirkevnej štruktúry mimo dohľad štátu a tým aj mimo dohľad vlastných cirkevných autorít.
Tajné svätenia sa diali niekoľkými spôsobmi a v niekoľkých okruhoch. V prvom rade sa tajné vysviacky diali v rámci reholí, ktoré boli z pohľadu štátu v ilegalite. Tu išlo o dve generácie mužov: tých, ktorí zažili likvidáciu reholí v 50. rokoch a tých, ktorí vstupovali do reholí tajne po roku 1968.59 Väčšinu týchto svätení vykonal biskup Korec, vždy na výslovnú žiadosť predstaveného.60 V menšej miere svätili rehoľníkov ostatní domáci biskupi, prípadne k sväteniu dochádzalo v Poľsku a NDR. Vyskytli sa aj prípady, kedy prišiel na územie Slovenska zahraničný biskup61. Druhým okruhom, v ktorom dochádzalo k tajným sväteniam, bolo spoločenstvo Fatima, ktorého kňazi jurisdikčne podliehali biskupovi Korcovi. Tretím okruhom tajných svätení boli tie, ktoré sa konali v rámci davídkovskej biskupskej línie. V rámci tohto okruhu sa konali svätenia celibátnych i ženatých mužov a niekoľkých žien. Biskupi svätili aj kandidátov, ktorých pripravoval niekto iný.
O ženatých kňazoch davídkovského okruhu hovorí Ján Krajňák: „V týchto súvislostiach boli svätení aj ženatí muži, pôvodne rímskokatolíci, ktorí sú dnes predmetom istej pre nás nepochopiteľnej diskriminácie, nepochopenia a znevažovania, ako keby ich vysviacky boli namierené proti celibátu. Podľa pôvodnej koncepcie kardinála Trochtu do roku 1974 a po jeho smrti v prepojení na otca Jána Hirku, všetci títo bratia boli - s nie malými rizikami, ktoré boli ochotní na sebe vziať pre kňazskú službu ako kňazi - robotníci - pro Eclesia in silentio - orientalis ritus - cum facultatibus biritualismi vzhľadom na terén a druh kňazskej služby v malých komunitách a vzhľadom na verejnosť anonymne. Ak si niekto myslí, že sme mali robiť zoznamy a poslať ich vopred do Ríma na schválenie, tak nechápe alebo nechce pripustiť, že Cirkev u nás žila in extremissimis extremis"62
Čo sa týka možnosti svätenia žien, zrejme sa Davídek domnieval, že svätením žien rozširuje cirkevnú prax a nejedná tak proti dogme. K dispozícii mal i štúdiu J. Petersa63, podľa ktorej: „1. Z hľadiska exegetického nemáme žiadne presvedčivé argumenty pre vylúčenie žien z kňazských funkcií. 2. Vylúčenie ženy z kňazskej funkcie bolo ... výsledkom historického vývoja, a preto tento fakt stráca svoju absolútnu hodnotu a svoju samostatnosť. 3. kresťanské pojatie úradu ako charizmatického poslania a služby, ktoré nastúpilo na miesto pojatia právnického, núti aj katolíckeho teológa, aby hľadal miesto a podiel ženy v kňazskom úrade a aby formuloval otázku, či žena by nemohla plniť spásonosnú funkciu v širšom a viac biblickom aspekte"64 Myslím, že je dôležité pripomenúť, že svätenia niekoľkých žien prebehlo krátko po II. vatikánskom koncile, v čase všeobecného nadšenia v cirkvi a súčasne politického prituhnutia.65 Najmä pre tých, ktorí si nedokážu slovo nadšenie predstaviť vedľa slova cirkev môže byť táto skutočnosť ťažko pochopiteľná.
Po roku 1989 sa začlenenie biskupov a kňazov davídkovskej línie ukázalo zložitým. Pri hľadaní riešenia pre zapojenie tajne svätených kňazov vytvorila Kongregácia pre náuku viery medzidikasteriálnu komisiu a tá po preskúmaní písomných prehlásení z roku 1990 nakoniec došla k tomu, že u mnohých svätení chýba istota o platnosti a navrhla riešenie, známe ako „Normy", podľa ktorých sa vzniknutá situácia mala riešiť. Podľa nich: 1, biskupi svätení bez vedomia Vatikánu sa majú zdržať výkonu svojho úradu. 2, celibátni kňazi a diakoni môžu byť po prijatí nového svätenia sub conditione66 zapojení do pastorácie, ženatí biskupi a kňazi môžu byť po svätení sub conditione zapojení do pastorácie ako trvalí diakoni, vdovci aj ako kňazi (!) 3, všetci si podľa zváženia diecézneho biskupa majú doplniť vzdelanie a podstúpiť preskúšanie. 4, tí, ktorí boli svätení ženatí pre východný rítus, môžu byť po svätení sub conditione prijatí gréckokatolíckym biskupom. 5, Svätenia žien sa považujú za neplatné a nedovolené.
Proti tomuto riešeniu sa zdvihla na strane skrytej cirkvi vlna nespokojnosti. Na jednej strane sa Vatikán snažil riešiť problém bez medializácie, samotné Normy neboli dodnes zverejnené a to vyvolávalo u tajne svätených kňazov nedôveru. Samotní tajní biskupi alebo kňazi k rokovaniam prizvaní neboli. S odporom sa stretla požiadavka plošného svätenia sub conditione. Proti potrebnosti a tým aj oprávnenosti takéhoto riešenia sa postavila väčšina samotných biskupov a kňazov skrytej cirkvi a teologickú podporu dostali aj od niektorých nemeckých teológov67.
Ivan Konečný, Zahradníkom svätený kňaz, ktorý sa neskôr s ním rozišiel, nevidel v podmienečnom svätení pre seba problém: „Mne osobne rozhodnutie nechať sa podmienečne vysvätiť nerobilo nijaký problém. Nepochybujem o tom, že som bol kňazom a že to bolo platné. Či dovolené, to je druhá vec. Ak cirkevná vrchnosť, ktorú uznávam, povie, že je to treba, jednoducho vtedy to pre mňa nie je vec diskusie alebo názoru."68 Naproti tomu Milan Bednárik na otázku podmienečného svätenia spomína takto: „Pre mňa to bolo rozhodnutie veľmi bolestné. Musel som to prijať ako úder osudu. Bolo to niekedy pred Veľkou nocou, čítala sa kniha Makabejská a ja som sa cítil vystavený moci, ktorá ma mala prevalcovať. Vo vnútri mi s mojím kňazstvom bolo dobre, ja som ho nikdy nespochybnil. Ani toho svätiteľa, dodnes nie".
V Česku prebiehali počas 90. rokov rokovania o možných riešeniach. Asi 40 celibátnych kňazov prijalo podmienečné svätenie. Zapojenie ženatých kňazov v obmedzenej miere umožnilo zriadenie gréckokatolíckeho apoštolského exarchátu na čele s Davídkom svätenými biskupmi Ljavincom a Kočišom69. Osemnásť ženatých kňazov70 skrytej cirkvi bolo v roku 1997 prijatých do exarchátu, avšak bez možnosti biritualizmu. Na Slovensku bolo po podmienečnom vysvätení do pastorácie prijatých niekoľko celibátnych kňazov, ale väčšina kňazov davídkovskej línie podmienečné svätenie odmietla a o integráciu ženatých kňazov neprejavila biskupská konferencia záujem. Davídkom svätený biskup Špiner, Vatikánom uznaný ako biskup sa dobrovoľne vzdal možnosti vykonávať biskupský úrad s tým, že sa chce venovať vedeckej činnosti.
Dnes, keď ani vatikánske úrady nepochybujú o platnosti svätení v rámci davídkovskej línie, sa na požiadavke podmienečného svätenia, ktoré pre kňazov skrytej cirkvi znamená skôr útok na ich duchovný život než nápravu prípadných pochybností, stále trvá. I keď sa toto riešenie pre vysoký vek tých, ktorých sa to týka, nepoužíva - už nepočíta s ich zapojením do verejnej pastorácie. Skrytá cirkev tak stále zostáva skrytou, z cirkvi mlčiacej sa stala cirkev umlčaná.
Ukazuje sa, že nájsť cestu k vzájomnému zmiereniu a novej jednote je mimoriadne zložité. Pokušenia slobody sú lákavé. U niektorých kresťanov viedol minulý útlak k presvedčeniu, že len ich pohľad a len ich potreby majú teraz prednosť pred inými, alebo že iba tá ich predstava kresťanstva je jediná pravá. U iných nespracovaná vlastná vina zase vedie k snahe potlačiť tie pamäti skrytej cirkvi, ktoré predstavovali pripomienku ich vlastného zlyhania. Vnútorné spory našu cirkev počas 90. rokov tak vyčerpali a znížili jej citlivosť k znameniam doby, že v čase, keď majú kresťania opäť možnosť slobodne hovoriť, spoločnosť nemá ich už nemá záujem počúvať.
Tam, kde neexistuje rozlíšenie medzi historickou skutočnosťou a spomienkou, tam, kde sa so spomienkami zaobchádza ako s niečím pevným a nemenným, tam spomienka nemá ozdravujúci účinok, v ktorý tak dúfa Johann Baptista Metz. Neukrýva totiž v sebe utopickú silu, ale stáva sa spomienkou víťaza, prostriedkom udržania status quo. Dejinná skúsenosť skrytej cirkvi je nám živou pripomienkou, ako sa pamäti dajú využívať k oživeniu nádeje i zneužívať k upevneniu pozícií moci.
Poznámka: Nasledujúce rozhovory bolo zaznamenané v priebehu roka 2007 a predstavujú rôzne pohľady a hodnotenie dejín katolíckej cirkvi na Slovensku. Rozhovory boli redakčne upravené a skrátené. Dúfam, že pri týchto úpravách nedošlo k vynechaniu ničoho podstatného ani k neúnosnému posunutiu významu.
Osobné svedectvo Františka Mikloška, Bratislava
RNDr. František Mikloško (1947) vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV, neskôr pre svoje politické a náboženské postoje ako robotník. Pred rokom 1989 bol disidentom, aktivistom tzv. Tajnej cirkvi a jedným z najbližších spolupracovníkov biskupa Korca. Patril k organizátorom tzv. bratislavského Veľkého piatku, významnej pokojnej verejnej manifestácie veriacich za náboženskú a občiansku slobodu v roku 1988, známej aj pod názvom Sviečková manifestácia.
Po roku 1989 pôsobí ako politik a od roku 1990 je poslancom slovenského parlamentu.
Tajná, podzemná, skrytá cirkev a oficiálna cirkev. Sú to len mnohé názvy pre jednu skutočnosť? Alebo ak existovala „podzemná" cirkev, má zmysel hovoriť aj o cirkvi „nadzemnej"?
V prvom rade, ja mám vlastnú definíciu tajnej cirkvi, o ktorej som presvedčený, že je na Slovensku správna a jediná. Na Slovensku patrilo do tajnej cirkvi všetko to, za čo hrozila perzekúcia. To znamená, že tajná cirkev nebola niečo iné ako oficiálna cirkev. Nebola od nej oddelená. Boli premiešané. Niektorí kňazi dávali k dispozícii svoje fary, aby tam mohli byť duchovné cvičenia. Keby tam prišla polícia, tak ten kňaz ide vo väzenia.
Niektorí popri oficiálnej pastorácii vyrábali samizdaty a po chalupách mali rôzne akcie. Oficiálny kňaz mal tajnú tlačiareň. Bol oficiálnym kňazom, ale vyrábal tie samizdaty tajne.
Čo všetko teda pod vašu definíciu tajnej cirkvi spadá?
V prvom rade tam patrili rehole, pretože boli zakázané. To, že po štyridsiatich rokoch útlaku rehoľníci vystúpili z podzemia a bolo ich viac ako v 50. rokoch, to nebola náhoda. Netreba pritom zabudnúť na tajný život ženských reholí, kde tie dievčatá chodili v civile a bývali po 2-3 na privátoch. A potom tam patrilo také exkluzívne spoločenstvo Fatima, ktoré založili Jukl a Krčméry. Malo to šťastie, že bolo pod patronátom biskupa Korca. Im bolo umožnené, aby im svätil kňazov. Potom, pokiaľ ide o tajné vysviacky, tam samozrejme patria, ale je to už tá problematická časť, skupiny okolo Davídka a Zahradníka. A nakoniec, tajná cirkev boli samozrejme samizdaty, ale tie už išli krížom. To znamená vydávali sme ich my, ale aj kňazi v pastorácii.
Pokiaľ som vás pochopil správne, podľa vás otázka po vzťahu „nadzemia" a „podzemia" v cirkvi nemá zmysel?
Myslím, že je to tak. Dokonca si myslím, že mnohí „pacem-in-teristi" vedeli, čo sa všetko deje a pokiaľ im to nevadilo, neprezradili to. Sú kňazi, a to vyjde najavo v najbližšom čase, ktorí zrádzali činnosť tajnej cirkvi, ale tým nedávali najavo vzťah k podzemnej cirkvi ako takej. [...] Raz som sa pýtal biskupa Korca na to, ako je to s jeho vzťahom k oficiálnym biskupom a on povedal, že medzi nimi je nepísaná dohoda, nevyslovený vzťah, že on nikdy menovite nenapádal biskupov a oni jeho nikdy verejne nepotreli, že by sem [do prostredia Katolíckej cirkvi na Slovensku] nepatril.
Aký bol vzťah vatikánskych politikov k tajnej cirkvi v Československu?
Existuje jedna skutočnosť, ktorú som sa dozvedel až po novembri 1989. Jedným z hlavných vyjednávačov s Československou vládou za Vatikán bol arcibiskup Bukovský. Viackrát som sa sním stretol a pri jednej príležitosti som sa pýtal, ako to vlastne bolo, vo vzťahu ku komunizmu. Povedal, že predpokladali, že tu [komunizmus] bude trvať až 100 rokov. Doslova. Vychádzali z toho, myslím ľudia okolo Casaroliho, že je to ako so spoločenským organizmom, ktorý má obdobie rastu, vrcholu a až postupne prichádza starnutie a odumieranie. Im to vychádzalo, že to bude 600 rokov. [...] Aj Ján Pavol II. mu mal pri jednej príležitosti povedať: Tak to sme si nemysleli, že ten komunizmus tak rýchlo padne.
Ich stratégia bola: budovanie vzťahu so štátom, ich taktika bola: prežiť. Prežiť a nehnať to do konfrontácie. V tomto ohľade som počul, ale nemám to potvrdené, že kardinál Tomko kládol, a podľa mňa správne, ten základ na oficiálnej cirkvi. Veď oficiálna cirkev, to bolo 2800 farností, v ktorých boli kňazi a tí boli síce rôzni, ale dávali cirkvi tú základnú šťavu - sviatosti. To nemožno podceniť, že sa tam ľudia krstili, mali katechézy, prvé sväté prijímania, birmovku, sobáš, pomazanie - z pokolenia na pokolenie. Toto tajná cirkev nemohla obsiahnuť. To, v čom bola podľa mňa tajná cirkev kľúčová na Slovensku, bol kontrast. To, že tu bol hlas, ktorý bol radikálny a ktorý nedovolil oficiálnej cirkvi, aby šla veľmi ďaleko. Kvôli podzemnej cirkvi u nás nikdy nešla cirkev tak ďaleko, ako v okolitých krajinách. [...] V Poľsku a Maďarsku chceli hrať s tajnými službami hry a maďarský gulášový socializmus vytváraj zdanie že to ide.
Poďme sa teraz venovať otázke tajných svätení v období komunizmu.
Pozrite, okolnosti vysvätenia biskupa Hlinicu nie sú celkom jasné, pokiaľ ide o vzťah k Vatikánu. Javilo sa ale, že ide až k likvidácii cirkvi, boli to 50. roky. Ostatní [biskupi] boli zatvorení. Biskup Pobožný, ktorý toto [tajné biskupské svätenia] spustil, sa zrejme oprel o autoritu jezuitského rádu. Povedal si, že táto rehoľa to udrží v rámci nejakej kontroly. Presná povaha tých inštrukcií [na základe ktorých sa v 50. rokoch konali tajné vysviacky] nie je jasná. ...
Hnilica zrejme pre svoju vnútornú nedisciplinovanosť začal obchádzať PTP tábory a svätiť. Mal rok čakať. Samozrejme na to hneď prišli a musel utiecť. A tak vysvätil Korca. On dodržal to, že rok nebude svätiť. Tak tu potom bol Korec a Kaľata bol v zálohe. Oboch ich uväznili. Keď sa Kaľata dostal von, v duchu inštrukcie vysvätil Dubovského. Ale nakoľko sa pri tom radil so svojimi predstavenými... Dubovský žil v Čechách, nežil na Slovensku so svojou komunitou. [...] Dubovský žije, ale on o tom rozprávať nebude.
Dubovský vykročil z tejto línie, ktorá bola nesená v rámci jezuitskej rehole. Myslím, že mal mať tento inštinkt. Ale on vysvätil Blahu. Vysvätenie Blahu bolo, mám taký pocit, akoby formálne, pretože on vzápätí vysvätil Davídka.
O Davídkovi hovorí každý, úplne každý, ako ho hrdinskom človeku vo väzení. Biskup Korec o ňom vždycky hovoril s najväčšou úctou. Že bol tvrdohlavý, že sa nedal zlomiť, že bol stále v korekcii. Je možné, že súčasťou tejto vnútornej sily bolo aj také... kŕčovité myslenie. Bol strašne silný, ale zrejme ani nebol schopný sa nikomu podriadiť. To je môj pocit. Takže bol zároveň hrdinský a zároveň veľmi povahovo komplikovaný.
Davídek spustil niečo, na čo nemal podľa mojej mienky žiadne povolenia z Ríma. Spustil to bez opýtania sa Ríma, lebo zrejme vedel, žeby mu to nepovolili. Mal svoje vízie, za nimi išiel a silou svojej osobnosti dokázal presvedčiť ďalších ľudí, ktorí išli na tento jeho model.
„Týmto modelom" zrejme myslíte široké rozvinutie svätiteľskej činnosti. Myslím, že to nastalo po roku 1968, kedy sa obával, že nastane likvidácia cirkvi, odvozy biskupov a kňazov na Sibír.
Tvrdenie, že cirkvi hrozí zánik a kňazi pôjdu na Sibír v ničom neodpovedalo skutočnosti. Ani náznakom! V tom čase režim nikoho nezatváral. A to bolo v rokoch 1970-73. [...] V období normalizácie na to išli úplne inou taktikou, už to nebola hrubá sila, ale PiT.
Ak sa vrátime k Davídkovým sväteniam. Podľa vašej mienky svoje konania nekonzultovali s Vatikánom, ale Davídek a ním svätení biskupi sa odvolávali na fakulty Pavla VI.
Som presvedčený, že žiadne fakulty Pavla VI. nemali a ak by ich mali, dávno by ich vytiahli. Alebo niekto z Vatikánu.
Ako ste činnosť ľudí z okruhu okolo Davídka poznali v tom čase vy? Kto na Slovensku predstavoval jeho vetvu tajnej cirkvi?
Dispozíciu pre toto hnutie, davídkovsko-zahradníkovské, keď hovoríme o Slovensku, mali ľudia, ktorí boli do roku 1950 v reholiach ako chlapci v noviciáte, resp. v malom seminári a potom sa oženili. Oni cítili, že by týmto spôsobom [svätením od Davídka alebo Zahradníka, ktorí ženatých mužov svätili] mohli svoj mladícky ideál naplniť. Potom tam boli ľudia, ktorí, s odstupom času môžeme povedať, boli trošku tvrdohlaví a nekomunikatívni a dôkazom je to, že nikto z nich nebol ochotný po roku 1989 ísť do pastorácie a eventuálne prijať to podmienečné vysvätenie.
Podmienečné svätenie nemusela byť pre nich ale jednoduchá vec.
Faktom je, že prijať podmienečné vysvätenie nebolo psychologicky jednoduché a mohla to len cirkev sanovať. Ale ona to chcela sanovať.
Tí ľudia sa mohli pýtať: ja som slúžim omše, možno neplatne. Spovedal som, možno neplatne. Pre nich to bolo popretie svojho života. To si žiada obrovskú konverziu.
Jednou problematickou vecou, v súvislosti s davídkovskými kruhmi, boli už zmienené svätenia ženatých mužov. Ešte zložitejšou otázkou je potom údajné svätenie žien biskupom Krettom.
Totiž, ja si pamätám na jeden prípad, keď biskup Krett vysvätil ženu za kňažku. Hovoril mi to Korec. Tá žena bola u Tomáška. Korec mi to popisoval takto: Tomášek sa jej spýtal: Spovedali ste? Ona: Spovedala. Tomášek: Slúžili ste sv. omše? Ona: Slúžila. Tomášek: Brali ste intencie na sv. omšu? Ona: Áno. Keď jej to dali vyčísliť, tak sa mi zdá, že bolo to okolo 60 tisíc. [...]
Snáď treťou vecou, ktorá zrejme bola tiež problematická, bolo to, že sa v davídkovskej línii vyskytli aj ženatí biskupi. Pokiaľ viem, v tejto otázke boli v Čechách ústretovejší ako na Slovensku.
V tom nebola jednota medzi českými teológmi, lebo o tých veciach sme často diskutovali. Na mysli mám napr. Ota Mádra, ktorý nikdy nevyslovil nejaký taký súd, že by tie vysviacky boli neplatné. Tuná [na Slovensku] bola pochybnosť o tom, či boli platné. Pretože... predpoklad pre svätenie biskupa, ktorý je ženatý je predpokladom, ktorý je úplne mimo cirkev. Pre slovenskú stranu to bola základná vec. To je ako keby niekto šiel do manželstva a bol ženatý. To sú predpoklady, ktoré cirkev vyžaduje. Teologicky tam nebola jednota. U žien, tam sa zhodovali aj Česi, že je to mimo. [...]
Pokiaľ ide o svätenia kňazov, Davídek a Záhradník vymysleli neuveriteľne šikovný krok. Ženatých mužov bolo možné svätiť iba u uniatov [gréckokatolíkov]. Oni si našli ale takú možnosť, že ich bolo možné svätiť naraz pre obe ríty. S tým, že oni ten východný nepoužívali.
V čom spočívala vaša nedôvera k Davídkovi, hovorili ste s ním osobne?
Ja si pamätám na tie debaty s Davídkom. Viedol ich Razík, ktorého brat bol kňazom v Brne, myslím, že bol dokonca biskup, a za nás Krčméry. Davídek dal podmienku, že je ochotný okolnosti svojej vysviacky vysvetliť jedine pápežovi medzi štyrmi očami. Tak, to bola absurdná požiadavka.
Bohužiaľ, musíme sa dotknúť ešte jednej veci. Davídek je na zozname spolupracovníkov ŠtB. [...] Zrejme to patrilo do jeho veľkej konšpiračnej sféry.
Bolo by dobré vedieť, ako dlho tie správy podával. To je dôležitá vec, pretože viacerí si mysleli, že budú hrať veľkú hru s ŠtB. Keď som chodil na výsluchy ŠtB, hovorieval nám Korec: Prosím ťa, len si nemysli, že môžeš hrať veľkú hru s ŠtB. Ja som poznal jedného, ktorý šiel hrať veľkú hru s ŠtB v 50. rokoch a našli ho v Dunaji.
V tejto súvislosti mi napadá prípad Přemysla Coufala.
Coufal je podobný prípad [ako Davídek]. Bol to človek svojím obrovským nadaním na hranici geniality. Myslím si, že tiež chcel hrať hru s ŠtB a preto je na zozname ako agent. Aj keď jeho zameranie bolo na rozviedku, mal nosiť správy z odborného sveta. To mu umožňovalo cestovať na západ.
Je tu niečo, čo si neviem dobre vysvetliť. Začiatkom 80. rokov sa v samizdatoch i vo vysielaní Hlasu Ameriky objavila správa, ktorá odhalila Davídka a Zahradníka ako biskupov a veriacich pred ich pôsobením varovala. Následne Zahradník a dvaja ďalší ľudia šli do väzenia. Tá správa vraj mala pochádzať z vášho okruhu.
Áno, to sa priznám, že som za tým stál ja. Lebo ja som sa nechtiac dostával do situácií, keď som videl, že pokračujú [Davídek a Zahradník vo svätení ďalších biskupov a kňazov]. Napriek tomu, že navonok dávali signály, že sa nebude vo sväteniach pokračovať, tak som stretával ľudí, ktorí mali byť svätení. Bolo jasné, že sa pokračuje. Keď som zbadal, že sa vytvára ilúzia, že sa nepokračuje, ale pritom sa pekne pokračuje, hovoril som Korcovi, že by sme do toho mali zasiahnuť, pretože ináč to neustrážime. A to sa nedá šíriť tajne, pretože takáto informácia nemá hodnotu. Pretože dostáva šum, dostáva charakter klebety. S Korcom sme zoštylizovali správu do Náboženstva a súčasnosti, kde sme spomenuli dve mená, Zahradník a Davídek. A ak sa dobre pamätám, tak Špiner tam bol spomenutý ako Dušan Š. Jeho sme priamo nemenovali. A takisto sme túto správu poslali Hlinkovi, cez telefón a cez chartistov. Vyvolalo to mierny šok, čo bolo cieľom a myslím si, že na Slovensku to potom prestalo. Pretože sa vedelo, že Hlinka je autorita.
Podľa Corleyho správy bolo vašim priamym zámerom, aby po zverejnení tejto správy ŠtB Davídka alebo Zahradníka zatkli a tým sa menovaní dostali „mimo provoz".
To vôbec nie! To je úplne konštrukcia Záhradníka, to sa dneska bohužiaľ ťažko dá vyvrátiť. Veď oni vystupovali verejne ako biskupi, hlavne Davídek. ŠtB o tom musela vedieť. Vylučujem, že by naša taktika bolo nechať ho zavrieť!
Nepočítali ste s tým, že zverejnenie Záhradníka povedie k jeho zatknutiu?
Nie, pretože my sme v tom čase už zverejňovali svoje mená bežne. Na podpisovky. Korec, Jukl boli známi. Zverejnenie. To bola veľmi nepríjemná väzba. Aj pre mňa bolo nejasné, prečo ho tam držali. On o tom vyšetrovaní nehovorí. Či tam bola reč o tom, že ak rozbalí štruktúru, tak ho pustia? Neviem. Ale tá vikárka, prečo potom nezatvorili Davídkovu vikárku? Veď o nich ŠtB v tom čase bezpečne vedela. [...] To bolo po neuposlúchnutí a v tomto smere bolo na našej strane úplne čisté svedomie.
Ako to bolo so zákazom činnosti tajných biskupov, ktorý prišiel z Vatikánu v 70. rokoch?
Bukovský, keď prišiel do ČSSR, dal Korcovi zákaz svätiť. Korec si to vždycky vysvetľoval tak, že to bol kompromis Vatikánu voči štátu, že štát povedal: my dovolíme menovať ďalších biskupov, ale Korec a Dubovský musia prestať. Korec mal preto na nich ťažké srdce. Ale mne to Bukovský vysvetľoval tak, že Tomášek žiadal, stále a stále žiadal, o plošný zákaz svätenia kňazov. Práve z toho dôvodu, že Zahradník a Davídek boli neukontrolovateľní. A že v plošnom zákaze nebude priestor pre výnimky.
A o kom ste vedeli, že na Slovensku spolupracuje so Zahradníkom?
Tu to bol Imrich Bako, verbista, ktorý bol v úzkom kontakte so Zahradníkom a ako vážny seriózny kňaz tomu dával záruku, morálnu záruku. Ludanice bola bašta zahradníkovcov. Bol tam farárom Augustín Držka, teraz farár na Dlhých dieloch. Mnohí ľudia keď videli, že tam je Imrich Bako, že tu je Gusto Držka, mali pocit, že je to v poriadku. Preto sme vedeli, že sa to nedá zastaviť ináč, než že sa z toho urobí škandál. Niekto z vyššej autority musel zahlásiť: Nie, toto je proti cirkvi!
Aká je situácia kňazov zo Zahradníkovho a Davídkovho okruhu dnes?
Sú zatrpknutí. Ja niektorých stretávam, sú zatrpknutí a stiahli sa. Na Slovensku je to asi vyriešené. Ostatní odchádzajú, čo mi je aj ľúto, lebo často sú to veľmi schopní ľudia.
Okrem spomínaných skupín na západnom Slovensku existovala podľa mojich vedomostí aj rozsiahla činnosť na východnom Slovensku, hlavne v spolupráci s gréckokatolíckym ordinárom Jánom Hirkom.
Gréckokatolíci naleteli a bolo tam strašne veľa zmätku. Myslím, že na tom zmätku sa podieľal aj Hirka. Nikto ale nechcel priznať chybu. Boli tam alibistické vycúvania, že už s tým nič nechcem mať, ale priznať, že to bol omyl, nie.
Na adresu biskupa Sokola som v Čechách často počul výčitku, jeho kompromis so štátnou mocou spočíval v tom, že bude všemožne potierať aktivity davídkovcom a zahradníkovcom.
(smiech) No ale to na Slovensku potláčal každý. Na Slovensku v tom bola úplná jednota. Hirka bol ten, ktorý zaváhal, ale potom z toho vycúval.
Česi sa viac báli, tam to bolo viacej rozšírené. A mal som pocit, najmä u Mádra, že oni v tom českom liberalizme to nevideli tak zle, ako sme to videli my. Videl som, že nikdy do toho nechcel ísť veľmi radikálne.
Keď sme sa už dotkli vzťahu českých a slovenských aktivistov podzemnej cirkvi. Z viacerých strán som počul negatívne poznámky na adresu slovenského nacionalizmu. Hlavne biskupovi Korcovi sa vyčíta, že z dôvodov národných nebol nadšený z českých aktivít na Slovensku.
(smiech) Korec bol raz na prednáške Jožka Zvěřinu a jemu sa to zdalo nejaké príliš liberálne. Tiež sa mu nezdalo, že čo sa týka Davídka a Zahradníka mali v Čechách nejasné stanovisko. Že to jednoznačne neodsúdili. Tak z toho dôvodu išla tá jeho určitá zdržanlivosť.
Ako to vyzeralo v roku 1989, keď za režim začal rúcať? Ako si mám predstaviť „východ z podzemia"?
„Výstup" prebehol okamžite. Podľa hesla: Musíme rýchlo vyjsť, aby sa to nedalo stiahnuť späť. Hlavne sa to týkalo reholí. Kňazi z Fatimy šli pomalšie, pretože sa nevedeli kam zaradiť. To bola komunita aktuálnych služieb. Robila to, čo oficiálna cirkev nemohla alebo nestíhala. Takže my sme bola taká malá nočná vysádka. Organizovali sme samizdaty, robili sme krúžky, podávali sme správy do zahraničia, organizovali podpisovky. Samozrejme, pádom komunizmu tie aktuálne služby stratili na aktuálnosti. Všetko začalo byť oficiálne.
Teda bola tu podľa vás predstava, že neverejné pôsobenie je výsledkom útlaku a ako náhle prestane útlak, neverejné pôsobenie prestane?
Samozrejme, zmysel cirkvi je na verejnosti. Vždy. V svojej knihe o dejinách tajnej cirkvi popisujem rôzne prípady. A v každej krajine, keď končil útlak, všetko sa tlačilo na povrch.
Počas útlaku sa ale objavili aj nové formy, nové skúsenosti. Nebola snaha previesť ich aj do novej politickej reality?
Tá skúsenosť sa ale neukázala ako životodarná. Hneď po revolúcii tu bol kardinál Ratzinger. A už vtedy vydal smernicu, ako sa má postupovať. Tí kňazi sa mali dať k dispozícii svojim biskupom.
Nepredstavujú Krettom udelené svätenia ženám, prípadne možnosť manželstva pre kňazov jeden z možných pohľadov do budúcnosti?
K týmto prípadom sa nikto nechce vracať. Slovensko je po tejto stránke konzervatívne. Nemôžem si pomôcť. Problém celibátu je iste otvorená otázka. V cirkvi, keď sa niečo ukáže ako životodarné, tak to má iné pôsobenie, ale toto sa ukázalo ako veľmi problematická otázka. Ale otázka ženatých kňazov, neviem. Bolo postavené jemne na podvode, myslím otázku biritualizmu.
Niektorí z nich sa ujali, ale to boli tí, ktorí mali gréckokatolícke korene. Pretože aj k tej liturgii je potrebné mať vzťah. Neviem si predstaviť, že by som spontánne a s radosťou slúžil gréckokatolícku liturgiu. Je iná. Je psychologicky úplne iná ako západná. Oni aj dostali možnosť ísť do gréckokatolíckych farností. To sa im ale veľmi nechcelo.
Vráťme sa teraz k vám. Aká bola vaša úloha v tajných štruktúrach?
To, čo som ja robil, bolo osobitné poslanie. Robil som kontakt medzi katolíckym disentom a sekulárnym disentom na Slovensku aj v Čechách. Nakoniec, to pohybovanie sa medzi rôznymi úrovňami kultúry a náboženstva mi ostalo dodnes. Nikdy by som to nemohol robiť, ak by som bol v reholi. Tam už platí poslušnosť predstavenému.
Ako je to dnes so spoločenstvom Fatima?
Spoločenstvo Fatima je veľmi zaujímavé spoločenstvo. Je to z podstaty charizmatické hnutie, má svoju vnútornú charizmu. Tou charizmou boli tri veci. Po prvé vzťah k Rusku. Pretože základom celého fatimského zjavenia je „pokiaľ nebude Rusko obrátené". Druhá vec bola komunita aktuálnych služieb. Bolo to úžasné, tvorivé, dynamické. Ako malé podnikanie. Nájdete potrebu, vstúpite do toho a bude to úspešné. V duchu tejto spirituality som v roku 1989 išiel do politiky aj do iných vedľajších aktivít. A nakoniec: treťou charizmou spoločenstva Fatima bolo stať sa zbytočným. Išli sme vybudovať krúžky, našli sme svojich náhradníkov a stali sme sa zbytočnými, aby sme mohli ísť inde. Neuviazať sa jednej činnosti, pretože potom začne stagnácia. Po novembri 1989 som hovoril: Páni, možno je toto váš posledný účel a stanete sa zbytočnými.
Stali sa kňazi spoločenstva Fatima zbytočnými?
Hľadajú svoju duchovnú tvár, ale nenachádzajú ju. Sú rozptýlení. Jukl a Krčméry už majú svoj vek. Pekné postavenie majú dvaja ľudia v Rusku. Viktor Jakubov je špirituálom alebo prefektom seminára v Petrohrade, iný je kňazom v Moskve. Iný sa stal farárom v Nitre, takže vystúpil zo služieb Fatimy.
Nie je to škoda?
Oni sa aj pokúšali mať osobitné poslanie v diecézach, ale biskupi to nie príliš tolerovali. Za komunizmu, keď si povedali, že sa budú venovať mládeži, tak si od nikoho na to nemuseli pýtať povolenie a ak to klaplo, tak každý bol rád, vrátane oficiálnej cirkvi. Ale dnes, ak sa niekto predstaví ako kňaz, tak musí byť zakotvený v reholi alebo diecéze. A misiu pre prácu s mládežou musí dať biskup. [...]
Nie je jednoduché nájsť komunitu aktuálnych služieb v slobode. A to je základný problém. Šimulčík a ja sme sa venovali vydávaniu knižiek, uchovávaniu pamäti. Ale dnes už môže vydať knižku ktokoľvek. [...]
Dnes svet prechádza pádom určitých ilúzií. A jednou z nich je ekumenizmus. Ekumenizmus začal v 60. rokoch, slávnych rokoch nadšenia a hippies. Mal obrovský zmysel v tom, že dnes už cirkvi nie sú v štádiu vzájomnej nenávisti. Prekonal stáročné averzie, ktoré boli až na nože. Ale cirkvi nikam neposunul, naopak ich rozriedil. [...] Dnes aj cirkev hľadá svoju charizmu. A svet čaká.
Osobné svedectvo Milana Bednárika, Zlatá Idka 2007
Milan Bednárik (1959) vyrastal podľa svojich slov v silne katolíckom prostredí. Prechod na strednú školu pre neho znamenal rozchod z tradičnými formami cirkvi. Koncom štúdia na gymnáziu sa naopak dostal do skupiniek mladých v Širokom pri Prešove, ktoré sa stretávali dvakrát do mesiaca. Stretnutia na chate s mladými viedol Bartolomej Urbanec, vtedy kňaz bez štátneho súhlasu, ktorý ho zaujal svojím „hlbším, filozofickejším" prístupom.
Práci v skupinkách mladých ľudí sa venoval potom aj ako tajne svätený kňaz. Po roku 1989 bol začlenený do Košickej diecézy a neskôr sa stal predstaveným charizmatického spoločenstva Koinonia Ján Krstiteľ.
Čím ťa vtedy zaujali formačné víkendy pre mladých?
Bolo to voľné - prechádzky, výlety, aj tá omša na pníku, ako sa hovorí. Všetko bolo veľmi improvizované. Myslím, že sme používali aj normálny chlieb. ... Potom, bol som v tých skupinkách rád, dokonca až tak, že mi jednu zverili. V priebehu dvoch- troch rokov mi bolo ponúknuté štúdium s tým, aby som mal formáciu. To už bol vlastne seminár. Začali sme filozofiou, potom prišla teológia. Stretali sme sa dvakrát do mesiaca, v stredu v skupine asi desiatich.
Kde ste sa k tajnému štúdiu stretávali?
Rôzne, v okolí Prešova. V bytoch, aby to nebolo nápadné. Vyučoval Bartolomej Urbanec, potom Janko Krajňák, gréckokatolícky kňaz. Vyučoval aj terajší arcibiskup Alojz Tkáč, u neho sme robili skúšky z filozofie. V skupine sme sa poznali. Ako skriptá sme mali klepanice, písané na stroji. Jedenásť kópií sa dalo naraz spraviť.
Čo bolo zmyslom tohto štúdia?
Myslím, že ich zámerom bolo organizovať seminaristov. Bola to skupina, v ktorej tie „kádre" podľa striktných noriem neboli vyhovujúce. V tej skupine boli aj ženatí muži a neboli gréckokatolíci, ale nebol s tým problém.
Vnímal si vtedy rozdelenie v cirkvi na „nadzemie" a „podzemie"?
Určite bolo nejaké rozdelenie, každý z nás to vnímal. Tá cirkev si hovorila, že je jedna, ale vo formách bola isto rozdelená.
Ako si sa dostal do prostredia skrytej cirkvi?
Absolvoval som 2 roky filozofie a 2 roky teológie a potom prišla pauza, pretože nám „vybrali" našich profesorov. Zrejme prišli na to, že sa angažujú. Tak im vrátili cirkevný súhlas a dali ich na fary. Pýtali sme sa, čo ďalej. Rok to stálo. Počas toho roku som sa na základe kontaktov, ktoré tu už boli predtým, odklonil ku skupine Čechov. Volali ich „husiti". Nebol som sám, asi dvaja alebo traja sme sa oddelili od pôvodnej študijnej skupiny.
Čím ťa táto skupina oslovila?
Nešlo len o samotné štúdium, ale aj o život. Oni napríklad ponúkali spoločenstvo, stretnutia, určitú formáciu, štýl vedenia. Predtým to bolo iba štúdium. Robili čosi, čo bolo živé. Stretnutia v Prahe, alebo bolo možné prísť na Moravu, stráviť tam leto, alebo víkendy. ...
Janko Krajňák bol spojkou medzi nimi a nami. On hľadal spôsoby, ako ďalej ísť, ako napredovať. Bol so mnou počas celého štúdia.
Mal si niekedy aj otvorené konflikty so štátnou mocou?
Z ŠtB ma nekontaktovali ani raz, ale vypočúvali ľudí z mojich skupiniek. Asi zhromažďovali na mňa informácie. ... Raz sa stal mimoriadny prešľap. Mal som kamaráta Poliaka, seminaristu. Ten keď sa dozvedel, že som kňaz, kúpil mi z vlastnej iniciatívy kalich a viezol ho cez hranicu pre mňa ako dar. Chytili ho. Kalich mu zobrali, zobrali mu celú agendu so všetkými adresami našich ľudí, aj moju adresu, lebo u mňa prespával. Skoro ho vyhodili zo seminára, zastal sa ho biskup, ktorý za neho zaplatil. Takže toto si vyslúžil a ďalším zabezpečil perzekúcie. [...] Ale Poliaci boli takí, nevedeli sa dostať do našich pomerov.
Mala tvoja formácia viesť ku kňazstvu?
Myslím, že áno. V prvej aj druhej skupine sa o tom hovorilo. Priznám sa ale, že ja som po tom netúžil. Nemal som také ambície. Ja som jednoducho vletel do pastoračnej práce, starosti o skupiny. Mal som radosť takto žiť, stretávali sme sa v spoločenstvách, bolo to o priateľstve. [...] Naša formácia nepočítala s tým, že by sa uvoľnili hranice. Čakalo sa, že to bude horšie ako v Albánsku. Hovoril som si, že to, čo teraz žijem, to je takých mínus 20 a pôjde to ešte na mínus 30.
Kedy si bol nakoniec vysvätený?
Vysvätený som bol v roku 1987. Pýtal som sa ako je to s mojím svätením a povedali mi, že keď mám o to záujem, tak sa mi o to postarajú.
Aká bola predstava o tom, ako sa ako kňaz uplatníš?
Nemohol som ešte rok po svätení spovedať, ale to kňazstvo som, také aké bolo, mohol ponúknuť v tých skupinkách. Bolo na mne, komu to ponúknem.
Čo si robil v roku 1989?
Rok 1989 ma zastihol v Krompachoch a potom Prešove, kde som pracoval v odevnom závode, vo výpočtovom stredisku. Trochu som sa do toho vložil a skončilo to až tak, že ľudia zo mňa chceli spraviť predsedu odborového zväzu. Ale nevzal som to, hlavne z toho dôvodu, že som bol kňaz. Do roku 1991 som tam pracoval. Potom som to už zabalil, lebo bolo potrebné robiť ďalšie kroky.
Ako vyzerala tvoja „cesta z podzemia"?
V roku 1991 bol čítaný v kostoloch pastiersky list, už boli ordinári. Čítalo sa, že sa cení práca tajných kňazov. Ak keď - jedni ju cenili viac, druhí menej. A stanovili sa kritéria, že všetci tajne svätení kňazi sa majú hlásiť u biskupa svojej diecézy. Bola mi však zo strany Pražskej obce ponúknutá alternatíva, aby som zostal tak, že to má svoj zmysel, že vízia našej pastorácie nestráca na svojom opodstatnení ani v súvislosti so zmenou spoločenskej situácie.
Zostať tak?
Zostať tak znamenalo neprihlásiť sa. Pretože pre mňa zostať v tom okolí, v ktorom som sa pohyboval, znamenalo prihlásiť sa. Musel by som odísť zo svojho prostredia, musel by som sa vysťahovať z územia košického ordinára, pretože ma ľudia už poznali. To boli tí, ktorým som ponúkol službu kňaza a mohlo ich byť asi 50. Títo ľudia boli v kostole, keď sa čítal ten pastiersky list a povedali si: Aha, to je o našom Milanovi!
Ten list u nás bol taký strohý, striktný. Ľudia prišli za mnou a pýtali sa ma na moje kňazstvo. Takže som mal dve možnosti: zostať a ísť sa prihlásiť alebo odísť a tým, čo ma poznajú, to nejako vysvetliť. Ale ako povedať 50 ľuďom: Pozrite, ja som sa rozhodol, že sa neprihlásim a odchádzam žiť do Čiech.
Prihlásil som sa. Aj kvôli tomu, že som nechal zamestnanie. Pretože bolo stanovené, že sa vec tajných kňazov bude riešiť. Boli teda rokovania a prebiehali mesiace, roky - medzi predstaviteľmi podzemnej cirkvi, biskupmi a Vatikánom. Naťahovalo sa to a stále sa to naťahuje. Povel teda znel nechať zamestnanie. Myslelo sa, že sa vec urovná, že to je vec krátkeho času. Pre mňa to znamenalo, že som prišiel o živobytie a nevedel som niekoľko mesiacov, čo bude ďalej.
Jedna vec bola uisťovanie, že sa vec vyrieši, že to bude v krátkosti. Vec druhá bola tlak k múru, tlak ľudí, ktorí čakali, čo urobím. [...]
Rozhodol si sa nakoniec prihlásiť sa a prijať navrhované riešenie, teda nové podmienečné svätenie?
Často som sa k tomu vracal, pretože to nebolo ľahké rozhodnutie. Pre mňa to bolo rozhodnutie veľmi bolestné. Musel som to prijať ako úder osudu. Bolo to niekedy pred Veľkou nocou, čítala sa kniha Makabejská a ja som sa cítil vystavený moci, ktorá ma mala prevalcovať. Vo vnútri mi s mojím kňazstvom bolo dobre, ja som ho nikdy nespochybnil. Ani toho svätiteľa, dodnes nie. Bolo to ponižujúce. [...]
Ja som sa hlásil u biskupa s tým, že to bude o prijatí. Isto nie o tom, že dostanem metál, ale že budem prijatý a spýtajú sa ma: Tak povedzte, o čom všetkom to bolo? Čo ste robili? Pretože bolo možné hovoriť o pekných veciach, o mnohých obráteniach, o pôsobení Boha. Bol to však veľmi stresujúce: za každú cenu rýchlo „urobiť poriadok".
Kedy si prijal svätenie sub conditione?
Bolo to v roku 1992 u biskupa Alojza Tkáča. Jemu to asi tiež bolo nepríjemné. Urobil to súkromne, vo svojej kaplnke...
Dodnes sú občas nepríjemné situácie. [...] Taká situácia bola minulý rok, bolo nás v Širokom na fare 30 kňazov, arcibiskup bol medzi nami. Mali sme debaty a niektorí škodoradostní kňazi vedia občas spustiť: Jáj, ty si z tých tajných kňazov, hej? A kto ťa vysvätil? Arcibiskup sa do toho postavil a hovorí: Na to sa ho viac nepýtajte! To je v mojom srdci a je to všetko prikryté.
Ja arcibiskupovi jeho postoj k tej „normalizácii" nezazlievam, lebo bol zrejme tiež výsledkom tlaku na neho. A dodnes to má uložené vo svojom srdci a nehovorí o tom. [...]
Ako vyzeralo tvoje začlenenie do verejnej pastorácie?
Dostal som farnosť a bolo to niečo nadštandardné. Prišiel som do katedrály v Košiciach, keď sa čítali dekréty a zaznelo moje meno a Dóm sv. Alžbety. Nevedel som o čo presne ide, ale bola to pre mňa novota, šok. Ja som to nevedel, ako robiť oficiálnu pastoráciu, ako sa pohybovať v tých róbach. [...]
Arcibiskup [...] si ma raz zavolal, a pýtal sa, prečo ma videl v Dóme v maskáčoch. Tak som mu povedal, že som mal voľný deň. A on: Ale ja chcem, aby moji kňazi chodili tak oblečení, aby na nich bolo vidieť, že sú kňazi! Tak mu hovorím: Ja reverendu mám, ale ja ju nenosím, mne je to nepríjemné. Mám Vám povedať, jak mi je? Ja keď si reverendu obliekam - mal som ju na taký dlhý zips - tak to je, ako keby som sa do rakvy ukladal. Tak za zasmial. [...]
Aké to bolo, prejsť od malých osobných skupiniek do priestoru veľkej, čiastočne anonymnej farnosti?
Ja keď som sa musel dostať do tej normálnej pastorácie, tak som sa vnútorne prepadol. Bol som 3 roky v Košiciach. Pastorácia ma skoro zahltila. Úplne anonymné prostredie. [...] Až v kostole uršulínok sa podarilo vytvoriť spoločenstvo. Plný kostol mladých ľudí. Mal som 30 miništrantov. Ľudia ostávali okolo mňa po omši, tak som ich bral na faru. A ožívala vo mne túžba po spoločenstve, len som nevedel ako to spraviť.
Čo sa stalo so starými skupinkami?
Tá nová pastorácia už nedovoľovala byť s tými ľuďmi. Ale oni išli ďalej, lebo v tých skupinách bol vždy nejaký koordinátor, ktorý sa o to staral. Dodnes sú ľudia, ktorí z toho žijú. Myšlienka našich spoločenstiev sa nezmenila.
Ako pokračovala tvoja cesta do spoločenstva Koinonia Ján Krstiteľ?
Zažiadal som o uvoľnenie z pastorácie. [...] Potom mi prišiel list, v ktorom ma biskup uvoľnil z pastorácie, aby som išiel na skúsenosti do Talianska. Keď prišiel júl 1995, mal som kufre zbalené.
Práca, ktorú robíš teraz sa podobá tomu, čo si robil pred rokom 1989?
Áno, dokonca mi to veľmi pomohlo.
Osobné svedectvo Vendelína Laca, Šurany
JUDr. Vendelín Laca (1935) je tajne svätený kňaz, vdovec. Od mladosti bol pre svoje politické a náboženské presvedčenie štátom utláčaný. V období politického odmäku 60. rokov mohol vyštudovať právo a pôsobil ako podnikový právnik. Tajne študoval filozofiu a teológiu, na kňaza bol ordinovaný v okruhu biskupa Zahradníka.
Ako ste sa dostali do tajných cirkevných štruktúr?
Dobre. Pôjdeme od počiatku. Študoval som v Trnave na gymnáziu s tým, že po maturite pôjdem na teologickú fakultu. Lenže tento saleziánsky ústav v roku 1949 zlikvidovali, tak som pokračoval na gymnáziu v Nitre. Maturoval som v roku 1951, i keď mi najprv oznámili, že pre svoj náboženský profil maturovať nemôžem. A bez maturity na žiadnu vysokú škole tiež nemôžem. Nakoniec som maturoval pred zvláštnou komisiou. A po roku 1948 sme počúvali cez rádio Vatikán, kde sa hovorilo, aby sme na bohosloveckú fakultu ani nechodili. [...]
Tak asi po dvadsiatich rokoch som od kňazov v oficiálnej pastorácii dostal informáciu, že je tu možnosť študovať a byť vysvätený.
O koho šlo?
Martin Hrbča, Andrej Valach a viacerí. Dr. Boris Strmenec. Andrej Valach, ktorý stále pôsobí ako kňaz, ma zoznámil so Zahradníkom a potom to už išlo. To bolo asi v roku 1969.
Už predtým som bol účastníkom teologických a filozofických seminárov, ktoré sme mali štvrťročne. Tieto semináre viedol prof. Ján Letz.
Boli o dávídkovcoch a zahradníkovcoch na Slovensku už nejaké informácie, mali tu nejakú činnosť?
Boli. Bolo tu niekoľko vysviacok kňazov a biskupov. Sám som sa zúčastnil biskupskej vysviacky Mikuláša Kretta. To bol bazilián. Býval v Košiciach, bol veľký aktivista. A potom aj biskupskej vysviacky Bartolomeja Urbanca. Ten bol vtedy oficiálnym kňazom, aj teraz pôsobí ako kňaz. Po revolúcii bol šokovaný, čo mu o jeho biskupskom svätení narozprávala hierarchia, vraj keď sa toho nevzdá, bude exkomunikovaný a podobné nezmysly.
Ako prebiehali kňazské vysviacky? Začiatkom 90. rokov ale už aj predtým sa hovorilo, že neprebiehali riadne, že výber kandidátov bol pochybný.
Prebiehali normálne, podľa predpisov. Všetky náležitosti boli aplikované.
Pred rokom zosnulý Ján Krajňák mal byť tajne svätený biskup, sám sa k tomu ale staval zdržanlivo.
Svätenie Janka Krajňáka je isté, ale on sa k tomu nepriznával, keď prišla sloboda.
Ako ste poznali biskupa Kretta?
On bol veľmi aktívny, celý východ Slovenska ho poznal.
V životopise na stránke prešovského biskupstva sa spomína, že ku koncu života trpel chorobou, ktorá mohla viesť k bližšie neurčeným „nešťastným krokom v závere jeho života".
Nuž, pravdepodobne sa tým myslí, že vysvätil nejakú ženu. Ale to podľa mňa nie je nešťastný krok. To bol veľmi šťastný krok. (smiech) Ono to príde, či chceme alebo nechceme.
Ako sa k Zahradníkovi postavili ľudia po Hlinkovom vysielaní?
Dvojako. Pretože Anton Hlinka bol tiež autorita. Takže niektorí sa potom k Zahradníkovi stavali negatívne. Menšina si toho nevšímala a naďalej mu verili. Ja som mal veľa známostí po celom Slovensku a niektorí so mnou prestali komunikovať.
Ako ste sa postavili k otázke tzv. Noriem, ktoré mali určovať spôsob integrácie po roku 1989?
Pýtal som sa, kedy boli publikované Normy a nikto mi to nevedel povedať. Ale všetky normy, rozhodnutia a direktívy musia byť publikované v Actae apostolica sedes. Ale to sa nestalo. Takže sú neplatné [...]
U nás nikto Normy nevidel. A niektorí naši boli z nich veľmi vystrašení. Očakávali aspoň trošku uznania. Jeden kamarát, Vendelín Zálesňák, vydával samizdaty, chodieval spovedať a zrazu nič.
Koľkí kňazi neprijali podmienečné svätenie?
Na Slovensku ich bolo asi štyridsať.
Koľkí prijali?
Tých veľa nie je.
Ako prebiehalo vaše vystúpenie po roku 1989?
Ja som bol u biskupa Fila. Debatovali sme spolu dve hodiny a z jeho postojov a názorov som bol zhrozený. So Sokolom sme sa poznali osobne. Keď prišla výzva, aby sme sa prihlásili, napísal som mu šesť stranový list a odvtedy mi neodpovedal. Ignoroval to. Ináč ma toleruje.
Ak je dnes stále asi 40 kňazov, ktorí neprijali podmienečné svätenie, sú veriaci, ktorí prijímajú ich službu?
Sú a stále požadujú sviatosti, hlavne spovede a omše. Ale vzhľadom na to, aký bol postoj našej biskupskej konferencie, našich biskupov, tak to tí veriaci i kňazi robia na vlastú päsť. Ako slobodní umelci. (smiech) A nie sú nijako šokovaní, že biskup má v tomto inakšiu pozíciu.
Môžete mi priblížiť, ako dnes vyzerá vaša vzájomná spolupráca s inými vetvami skrytej cirkvi?
Každý rok chodíme k biskupovi Krátkemu na duchovné cvičenia a tam verejne celebrujeme, aj keď vedľa seba má dvoch monsignorov z Vatikánu. A u nás nemôžeme? A keď prídeme do Mikulova, Krátky pred veriacimi vyhlási: Prišli kňazi zo Slovenska, budeme mať duchovné cvičenia, modlite sa za nás. Chodievame občas do Rakúska, tam nás prijímajú.
Čo robili českí tajní kňazi, keď chodili pastoračne na Slovensko?
Títo kňazi chodili spovedávať. Na fary, kde bol niekto, kto pôsobil oficiálne. Boli to tisíce spovedí. A boli aj také fary, kde sa veriaci pýtali: A kedy prídu tí husiti, lebo tí ináč spovedajú. (smiech)
Čo vás viedlo k rozhodnutiu neprijať svätenia sub conditione?
To je vec teologická. Je to vec teológie sviatostí. Teológie kňazstva. Pán Boh neopakuje. Už svätý Augustín bojoval proti donatizmu. Povedal, že je to zločin proti Kristovi dať sa ešte raz pokrstiť. A sv. Tomáš Akvinský tvrdí, že manželstvo nie je prekážkou prijatia kňazstva. Podstatou kňazstva nie je celibát, ale služba a hlásanie evanjelia. Hlavne služba. Nie je potrebné nijak zvlášť veľké vzdelanie, ale slúžiť a slúžiť. Napr. Ján Mária Vianey. Veď bol úplne neschopný. Ale čo urobil? Obetoval sa a slúžil.
Čo hovoríte na výčitku, podľa ktorej ide pri neprijatí navrhnutého riešenia jednoducho o neposlušnosť?
Tak ja vám niečo poviem. Ján a Peter boli pred hierarchiou, veľrada - to bola cirkevná hierarchia, a tam im zakázali hlásať evanjelium. A oni sa pýtali: Tak koho máme teraz poslúchať, vás alebo Boha? Ja som bol presvedčený, že to [kňazské svätenie] bol Boží dar. Boh ordinuje, krstí, birmuje. Nie kňaz. Kňaz je len inštrument. Nie je udeľovateľom sviatostí, on je len prostredník. Udeľovateľom je Kristus. A ja, keď som veril 15 rokov (v roku 1973 som bol ordinovaný), že je to správne, tak teraz naraz budem veriť, že to nebolo správne? To by som negoval sám seba. [...]
Ordinácia nie je vec úradu. Je to vec milosti. Dotknime sa termínu dubie validum. Veď to je kontradiktórne samo o sebe. Pretože platné nemôže byť pochybne platné. To je contradictio in adjecto a contradictio in subjecto. Sviatosť nemôže byť pochybne platná, buď je platná alebo nie je. Prirovnal by som to k tehotnej žene. Žena nemôže byť pochybne tehotná, buď tehotná je alebo nie je. Contradictio in subjecto znamená, že sú spojené dva termíny: pochybný a platný. A to nemôže byť vedľa seba. Je vnútorná rozpornosť pojmu. Dubie validum je výtvor dubie validistov. Contradicio in adjecto, to jest rozpor s vlastnosťou a spočíva v tom, že nejakému predmetu sa pripisuje vlastnosť, ktorá v obore sviatostí nemôže existovať.
Na základe čoho sa podľa vás prišlo k tomu, že by mohla byť pochybnosť o sväteniach?
To neviem. To ani sám Ratzinger nevie. Zoberme si Tomáša Akvinského. Veď biskup je inštrumentom sviatosti. On nie je darcom. On nemá arzenál, nemá komoru, že by mohol podpísať výdajku a povedať dám tomu toto a hentomu tamto. Tam je ex opere operato. Účinnosť sviatosti vzniká na základe vykonania. Nie na základe toho, že o tom biskup rozhodne. Predsa sviatosti pramenia z histórie bolesti, kríža. To nie sú veci biskupove ale Kristove.
Tomáš Akvinský hovorí: Svätenie kňazstva nejde proti manželstvu, pretože obe sú sviatosti. A ďalej píše: Manželstvo neprekáža v prijatí sviatosti svätenia, pretože ak pristúpi manžel ku sviatosti kňazstva, hoci manželka odporuje, prijíma charakter svätenia, ale postráda výkonnosť svätenia. Ak však s vôľou alebo súhlasom manželky, prijíma platnosť svätenia i výkonnosť. Ďalej: Biskup nedáva moc vlastnou vôľou, ale nástrojovo, ako služobník Boží, ktorého účinok nemôže byť zrušený podľa Mt 19, 6: Čo boh spojil, človek nech nerozlučuje a preto biskup nemôže odňať túto moc, tak ako i ten, kto krstí nemôže odňať krstný charakter. ...
Svätý Augustín hovorí: Oboje, krst i vysviacka sú sviatosti a oboje sú človeku dávané k zasväteniu. Preto nie je dovolené katolíkom žiadnu opakovať.
Kristus bol zároveň kňaz a kráľ, zákonodarca. Ale vôbec nie ľudia! Augustín ďalej hovorí: Účinok sviatosti nie je dosiahnutý modlitbou cirkvi alebo služobníka ale zásluhou utrpenia Krista. ...
Veď takýto princíp, ex opere operato, nájdeme už v Starom zákone! Napríklad, keď Izák dáva požehnanie Jakubovi. Hoci miloval Ezaua a on bol aj prvorodený, pretože to boli pravidlá, že prvorodený získava požehnanie. A predsa Rebeka urobila podvod. Čiže Jakub získal požehnanie podvodom. A keď Ezau zistil, že ho Jakub a Rebeka podviedli, povedal otcovi Izákovi: stalo sa to podvodom. Izák však trval na požehnaní Jakuba. Darmo sa požehnania domáhal Ezau ako prvorodený. Čo dal, už neodvoláva. Ani Boh čo dal, už neodvoláva.
To si vedel už pred svojím svätením?
Samozrejme, to som vedel už pred tým. Ale potom som sa tomu venoval ešte viac.
Odvolávali sa pri tvojom svätení na prax kresťanského Východu?
Odvolávali sa na fakulty, ktoré im to dovoľovali. Komunikácia s Vatikánom bola ťažká. Nedávno som bol na vedeckej konferencii o KGB, o východných tajných službách. Vo Vatikáne boli medzi kňazmi spolupracovníci KGB. Jeden prednášajúci spomínal, že z 13 kňazov, ktorí mali vysoké funkcie vo Vatikáne, boli 9 zapletení s KGB.
Pochopil som správne, že pochybnosť o vašich svätenia mali iba vatikánskej úrady?
Ale veď človek, ktorý sa nezúčastnil sa samotnom akte svätenia, môže pochybovať. Ja mu to neberiem. Ale to nie je smerodajné. Opätovné svätenie pokladá Augustín za najväčšiu urážku Boha.
Koľko tajne svätených a dodnes nezaradených kňazov má vaša skupinka na západnom Slovensku?
Už nás je oba 10, dva zomreli. A raz za dva mesiace máme vzájomné rekolekcie. Stretneme sa, je sv. omša, vždy je niekto iný hlavný koncelebrant.
Sú okrem vašej skupine ešte iné?
Ešte v Poprade a na východnom Slovensku. Je tam Mons. Tóth, tiež kňaz podzemnej cirkvi, potom učil na gréckokatolíckej fakulte. Toho uznali, pretože ho vysvätil Kaľata.
Prečo vlastne váš okruh nosí pomenovanie Efraim?
Efraim je miesto, kde sa Kristus schovával pred farizejmi, zákonníkmi a veľradou. Je to púšť. (smiech)
Osobné svedectvo Eduarda Kožucha, Malacky 2007
MUDr. Eduard Kožuch povolaním psychiater. V 50. rokoch vyhodený z bratislavského seminára. Ženatý, tajne svätený kňaz pre O.V.E.S. Má tri deti, dcéru a dvoch synov. Obaja jeho synovia sú dnes kňazmi, na zásah biskupa Sokola museli obaja opustiť bratislavský seminár. Jeden prešiel do inej diecézy, druhý pôsobí v Rakúsku.
Ľudstvo pomaly dozrieva, globalizácia je už tu a my na to nie sme pripravení. Podobne dozrievame aj my kresťania v Cirkvi. A mnohé zmeny sú také, že tí, ktorí majú slabú viery, by ich doposiaľ neboli schopní prijať. Cirkev dozrieva a Boh si to želá, podobne ako otec, ktorý chce mať dospelé deti, ktoré kráčajú vlastnou cestu a to je jeho odmena.
Na brutalitu, ktorú priniesol komunizmus v našich podmienkach nebol nikto pripravený. Za Slovenského štátu sa síce o zločinoch v Rusku už všeličo písalo. V roku 1943 vydávali františkáni časopis Serafínsky svet a v ňom som ako sedemročný videl zábery z Lotyšska, kde rehoľníkov vešali na trámy v stodolách. Nikto nechcel veriť tomu, že by toto mohlo byť možné! Ale len čo červenoarmejci prekročili našu hranicu, videli sme, že to možné je. Ako došli na Slovensko, zmizlo bez súdu 20 až 25 tisíc občanov a z nich sa do konca 50-tých rokov vrátilo sotva 1500 ľudí. Keď Solženicyn vydal Súostrovie Gulag, Západ tomu nechcel veriť. Sibír je jeden veľký cintorín.
Keď sa v 1948 dostali komunisti dostali k moci, bolo spečatené, že nás čaká to isté, čo bolo v Rusku. A keď naši biskupi začínali jednania s komunistami, nevedeli, že s nimi sa jednať nedá. Až v roku 1949, keď stroskotali jednania, začal chodiť chargé d'affaires Mons. Verolina po biskupoch a vybavovať ich právomocmi: svätiť tieňovích biskupov. Ukázalo sa to skoro jako nedostatočné riešenie, pretože tieňoví biskupi sa nedokázali presadiť a tajná polícia sa o nich dozvedela. Tak sa muselo pristúpiť k ďalším krokom. Zmýšľanie sa na Západe začalo meniť až v priebehu 50. rokov, keď sa tam začali dostávať emigranti a prinášali svedectvá. Myslím, že najdôležitejším svedectvom bolo to biskupa Hnilicu, ktorý minulý rok zomrel. Ten, keď sa dostal za hranice, mal určite najprv problémy s kúriou, pretože, ako som už povedal, doba potrebovala najprv vyzrieť. [...] Mysleli si, že na všetko nám bude stačiť Codex iuris canonici a že cirkev je taká štruktúra, že ju tu nič nemôže premôcť. A to nie je pravda, pretože vonkajšiu štruktúru možno rôzne napadnúť. Len Ducha svätého nie...
Hnilica podal rozsiahlu správu generálovi jezuitského rádu a tá sa dostala aj k pápežovi, ale hlavne, čítal ju aj kardinál Montini, neskorší pápež Pavol VI. A až tam sa dozvedeli, aký vlastne komunizmus je.
Zaujímavá je aj ďalšia skutočnosť. V roku 1963 sa v Aténach konal panortodoxný snem, potom prešiel na ostrov Rhodos. Vatikán tam delegoval biskupa Pavla Hnilicu, ako pozorovateľa. Tam sa mal stretnúť s biskupom Metodom, pôvodom z Užhorodu. Ten mu mal povedať: Varujte Svätú stolicu, aby si pri vymenovávaní ďalších biskupov dávali veľký pozor, aby nenastala situácia, ktorú máme v pravoslávnej cirkvi, že my máme takých biskupov, o ktorých nevieme, či sú spolupracovníci režimu alebo pravoverní! Už vtedy si dávali komunisti do seminárov svojich ľudí za účelom cirkevnej kariéry a vedeli to krásne hrať, ale viera tam nebola. A to je vážna vec, pretože pri každej vysviacke sú dôležité objektívna aj subjektívna stránka. Ak svätenec bol ateista, tak samotná vysviacka je neplatná a všetky sviatosti by boli neplatné tiež...
Podstatné bolo, že s komunistami sa nedal viesť žiaden dialóg. Oni keď išli k jednaniu, už mali pripravené rôzne úskoky, ako by mohli podviesť. Dnes nikto nespochybňuje, že tzv. Východná politika, vedená kard. Casarolim síce bona fide, dopustila sa i omylov až chýb, ktoré nepriamo spôsobili zvýšenú perzekúciu zo strany komunistov voči niektorým kňazom, ba až ich násilnú smrť.
Hnilica patril k najdôležitejším spojkám medzi skrytou cirkvou a pápežom. A mal samozrejme problémy s kúriou. Že vo Vatikáne mali komunistické tajné služby svojich agentov, to sa vedelo už za Pia XII. [...] Veľkú oporu mali pritom v radoch maďarskej emigrácie. V roku 1956 po násilne potlačenej a nevydarenej revolúcii, utekaká z Maďarska na Západ tisíce ľudí a medzi nimi aj agenti. Už za Pavla VI. sa vedelo, že sa nemôže všetko dokumentovať. A mnohé veci sa musia vybavovať in silentio, in pectore. To je tiež častá výčitka [neexistencia písomných záznamov], ale čo mohol v situácii, keď sa vedelo, že aj steny rozprávajú, robiť? Hnilica dokonca píše vo svojich pamiatkach, že ak podával pápežovi niektoré dokumenty cez kúriu, tak sa k nemu dostali v okresanej podobe!
Podľa mňa jednou obeťou sa stál aj sám kardinál Casaroli, ktorý mal snáď aj dobrú snahu, ale kto nezažil komunizmus na vlastnej koži, tak si môže čítať o ňom knihy, ale podstatu nepochopí. Tak v roku 1965, po skončení koncilu, dal avízo našej vláde, že chcú začať rokovania. Naši biskupi predsa boli vtedy vo väzení alebo v domácom väzení. Domáca cirkev bola paralyzovaná. Zase sa vraciam k tomu, že sme boli zaskočení brutalitou protivníka, keď sme si mysleli, že pár tieňových biskupov bude stačiť. Režim sa predsa snažil, aby sa na vedúce miesta, či ordinárov alebo biskupov, dostali jemu verní ľudia, alebo vyslovene jeho agenti. Veď sme mali aj kňazov, ktorí boli členmi Komunistickej strany! Nechali sa zo začiatku oklamať víziou sociálnej rovnosti a keď dostali ten chomút na seba, nevedeli vycúvať.
Podstatné je a z toho vychádza určitá dvojkoľajnosť vatikánskej politiky, že niečo pápež rozhodol bez procedurálnej cesty, in silentio. Niečo iné zamýšľal pápež a niečo iné kuriálna administratíva. To bolo ťažké zladiť, pápež vedel o všetkých veciach, ale nemohol ich preniesť na kúriu. Táto dvojkoľajnosť spôsobila určité otázniky, nedorozumenia, ktoré z toho vznikli a dnes sme ešte stále toho svedkami. Dôsledky toho nesieme doteraz. Hoci sme všetci kresťania, nevieme sa dohodnúť, nevieme nájsť jednu interpretáciu týchto skutočností.
Aká bola tvoja cesta ku kňazstvu a to neverejnému?
Iniciátorom našej bunky, čo boli kňazi na Záhorí, bol Přemysl Coufal. Všetko sa robilo vo veľkej tajnosti a každému sa povedalo iba to najnutnejšie, ak by sa náhodou dostal „do mlyna". My sme boli malé, vzájomne izolované bunky. Vzhľadom na našu bezpečnosť sa to takto odohrávalo. Ja som poznal do roku 1990 iba asi štyroch spolubratov a z nich sú už traja vo večnosti.
Moja rodičia boli tradiční katolíci. Mal som šťastie, že tu bol františkánsky kláštor a škola. V nich som poznal pravých synov sv. Františka. Bol som hlboko nimi zasiahnutí. Úžasné smerovanie do ďalšieho života. O skrytej cirkvi som nevedel, neskôr som si myslel, že bola len jezuitská vetva.
Uvažoval som, že po maturite pôjdem na teológiu. Fakulty boli len dve pre celú republiku: Litoměřice a Bratislava. Boli na to rôzne pohľady, ale iné východisko sme nemali. V roku 1956 som sa na tretíkrát dostal na fakultu. V roku 1960 ma v 8. semestri vyhodili. A vyhodili ma z dvoch dôvodov. V roku 1959 bolo výročie Mierového hnutia. Ja som bol hudobník, organista. V seminári sme mali spevokol a pozvali nás, aby sme na tej schôdzi niečo zaspievali. Tam nahnali chudákov kňazov z celej republiky, asi 400 ich tam bolo. Ja som to prehliadol a hovorím, ja tam nejdem. Mali sme rektora seminára ThDr. Jozefa Korca. Bol to ich človek. On to bral ako sabotáž. Druhý dôvod bol, že mi došla literatúra zo Západu. V seminári sme mali teologické knihy z 19. storočia. Tak sa hovorí, človek nespi! Napísal som latinsky list a jedna žena, ktorá šla do Marienzellu a mala rodinu na Západe, ho vzala. Dostalo sa to k nejakému dobrému kňazovi, ten mi poslal cez Herdera najnovšiu teologickú literatúru. Ale spravil chybu, poslal mi to do seminára. A to bolo niečo! To už bol protištátny čin! Ja som tie knihy ani nedostal do ruky. Zavolal ma rektor, povedal som mu, že nemám žiadne styky so Západom a ako to bolo. Ja sa ich aj zrieknem v prospech seminára. On to mohol krásne zakryť, veď to bol kňaz. Počkal, až sa vrátil tajomník a začiatkom mája si ma zavolali na rektorát. Tam už sedeli zástupci Štátneho úradu pre veci cirkevné. Definitívne, neodvolateľne som bol prepustený. Chlapcov zo seminára zobral tajomník, až do večera chodil s nimi krížom krážom po Bratislave, aby nebola vzbura a ja som sa mal do večera zbaliť. Išiel som do Trnavy za biskupom Lazíkom, ten nevedel vôbec o ničom. Snažil som sa ešte v Litoměřiciach, ale to jedine bolo, že by som podpísal spoluprácu. Tak som videl, že toto je zmarená cesta. Prešiel som si PTP, mal som veľmi ťažkú vojenčinu, chytil som tam tuberkulózu, dva roky som bol v Tatrách na liečení. Zaujímavé, aké sú Božie cesty. Chodili tam z dekanátu lekárskej fakulty. A cez jedného primára, ktorého som tam poznal, som sa nakoniec dostal na medicínu. Vybral som si psychiatriu, aby som mal k tej stratenej teológii čo najbližšie. A oženil som sa. Od roku 1973 až do dôchodku som pracoval v Skalici.
V roku 1970 sa za mnou dostavili františkáni Bélo Bajči, bratia Štóhlovci a Premek Coufal. Dali ma do auta, Coufal mal vtedy trabanta. Zaviezli ma niekam do poľa, povedali mi aká je situácia, že pápež dáva tieto a tie možnosti, aby cirkev prežila. Vieme o tebe, že si študoval. Prijal by si kňazstvo? To bolo pre mňa úplné prekvapenie. Mal som otázky na celibát. Povedali mi, že na všetko majú výnimky a dali mi čas na rozmyslenie. Tak sa stalo, že vo februári 1971 som prijal diakonát a 5. júla, na sviatok sv. Cyrila a Metoda, som bol vysvätený na kňaza. Udialo sa to v tichosti a tajnosti v jednom byte, svätiteľmi boli Provazník a Zahradník. Svedkovia Coufal a manželka.
Tak sme začali. Než sme si uvedomili, čo sa robí, boli sme v tom. Kňazskú službu sme vykonávali v tom prostredí, v ktorom sme sa pohybovali, pre mňa to znamenalo v mojej psychiatrickej praxi. U mňa potom mnohí vycítili, že okrem odborných vecí je tam ešte čosi viac.
Svätení sme boli vo východnom ríte, s fakultou biritualizmu. Ako ženatí muži, viri probati. Iste, s tým človek musí žiť, nasávať to od malička [východnú spiritualitu]. Pre nás to bolo neznáme, vzdialené. Boli sme k tomu vedení, mali sme literatúru, hoci ja som vždycky celebroval a celebrujem v latinskom ríte.
Dvakrát do roka sme sa stretávali na kňazských exercíciách, vždy ich dával nejaký jezuita alebo páter, ktorý sa vrátil z väzenia. Tajná polícia po tom veľmi pátrala. Davídka som videl len raz, pri jednom stretnutí. V Báhoni, bol tam prajný kňaz Šimek. Našou najbližšou spojkou bol Premek Coufal, dvojnásobný Ing., kňaz a tajný benediktínsky opát, až do jeho násilnej smrti zavraždením.
Biskup Davídek je dodnes kontroverzný pre svoje rozhodnutia vysvätiť ženy. Vedeli ste o tom už pred rokom 1989?
Je znakom Prozreteľnosti, že sestrička Hasmandová, boromejka t.č. v procese beatifikácie, bola v kontakte s Davídkom a obidvaja vedeli, aký je problém žien vo väzení. Muži sa vždycky nejako k tým sviatostiam dostali, nejako sa to prepašovalo. Rádové sestry a kresťanské ženy Krista a jeho silu vo väzení tiež potrebovali. Nás najviac presvedčil ten dôvod, aby, ak sa dostanú do kriminálu, neboli opustené. Aby boli sviatosti. Eucharistia a sviatosť zmierenia.
Davídek svoje svätenia žien zdôvodňoval aj teologicky, v rámci záverov Druhého vatikánskeho koncilu a na základe Chardinovej filozofie. Západ to síce neprijal, ale myslím, že aj v tomto vyzrievame. Veď mnohé ani kuriálni teológovia nevedia dodnes prijať. Stačí uviesť prípad Hansa Künga, koncilového poradcu. [...]
To urobil aj biskup Krett na východe, dokonca tu v Malackách mám kňaza spolubrata Ing. Fajnora, ktorý ním bol svätený. Existuje ešte dosť veľká skupina okolo Košíc, vysvätených Krettom. Je to skupina bývalých saleziánov, absolventov malého seminára, ktorých zastihli 50. roky. Ukončili školy, poženili sa... Organizoval ich Janko Krajňák a Jožko Tóth.
Krett tiež odvážne prijal myšlienky Druhého vatikánskeho koncilu a davídkovsko-chardinovskej vízie a vysvätil na kňazstvo i ženy. Možno štyri, pravdepodobne všetko rádové sestry. Davídek svätil len dve skoro s tým prestal, zrejme keď videl, že toto je najväčšia zámienka proti jeho osobnosti.
Čo sa týka kňazstva ženy, nám je to ťažké, ja sám som bol vedený v takom patriarchálnom duchu. Ale jeden môj priateľ, Janko Stohl, už za komunizmu sa mohol dostať do Švédska a videl tam príklad z ich episkopálnej cirkvi. A hovoril, že to bolo také samozrejmé a tak krásne celebrovala a tak zbožne. Nám sa však do toho ťažko vžíva. Ťažko by sme to niesli, asi aj ja by som si ťažko zvykal.
Spomínaš Druhý vatikánsky koncil. Teológiu si študoval ešte v 50. rokoch. Ako si prijímal zmeny, ktoré koncil priniesol?
[...] Svätá omša má dva stĺpy. Najprv stôl Slova, ktorého význam mnohí katolíci dodnes plne nechápu. A ak nepochopíme Bibliu, tak nepochopíme ani eucharistiu. Preto som bol rád za novú pokoncilnú liturgiu. [...]
Ja som ešte „predkoncilný" človek. My sme mali ešte jednoročný cyklus, perikopy sa často opakovali. A to som mal latinčinu v krvi, veď som všetky skúšky skladal latinsky. Latinskú omšu môžem stále bez prípravy recitovať. Ako chlapec som aj päťkrát denne v kláštore miništroval, všetci pátres museli mať denne omšu, všetky oltáre boli odsadené. Boli tri úradné omše. Šiesta, siedma a ôsma a medzitým boli súkromné. V kostole bolo 15 oltárov a len čom som vkročil ráno do sakristie, už ma volal niektorý páter: „Poď zase so mnou k oltáru!" Tak sa stalo, že za jeden deň som aj päťkrát miništroval a to už nebola nijaká zbožnosť. Jako to zvyknú robiž malí chlapci, len som pozoroval, kedy to skončíme. Ale bolo to úprimné, vždy spomínam na tieto roky detstva s radosťou v duši. Nové liturgické zmeny, to je niečo úžasné, vanutie Ducha svätého. Aj keď spočiatku sa nám to ťažko prijímalo.
Ako sa s tvojim kňazstvom vyrovnávala tvoja manželka?
To je správna otázka. Ja sám bol vychovávaný k tomu prijať celibát. Keď som šiel do manželstva, tiež to znamenalo námahu, táto zmena. Preto keď sa priblížilo kňazské svätenie, bolo to ťažké aj manželke. Prestáli sme niekoľko kríz.
Svätenie sa dialo s jej súhlasom. Tak isto ako to bolo pre mňa ťažké, tak to muselo byť pre ňu ťažké. Síce bolo už po koncile, ale to zmýšľanie ešte bolo predkoncilné. Ženatý a kňaz? Vedeli sme, že niektorí by sa na tom pohoršovali. Ale poznala tých ľudí [Coufala a ostatných] a dôverovala. Od nej to bola spoluobeta a spoluúčasť na všetkom, čo som robil. Aj to riziko niesla, aj vzhľadom na deti. Čo žena môže v tomto všetko prežívať! Ale začínali sme od nuly. A tak sme sa prebíjali v poli, ktoré sme nepoznali. Historickú skúsenosť sme v tomto nemohli mať. [...]
Dokonca si ju občas so sebou brával Premek Coufal, spolu s ďalšími ženami, ak šiel do východného Nemecka, aby bol menej nápadný. On si šiel po svojej práci a ony si prezerali mesto. Boli tak napr. v Lipsku, kde bol benediktínsky kláštor, alebo v Berlíne u kardinála Maisnera.
Moja vďačnosť bude vždy patriť i mojej manželke!
Môžeš mi povedať ešte niečo bližšie k Coufalovi?
Premek Coufal bol odborníkom v drevárskom priemysle. Keďže každý vedúci závodu musel byť nomenklatúrny káder a tí väčšinou nevedeli cudzie reči, mohol Coufal cestovať na Západ a tie cesty využíval aj na podávanie správ do Vatikánu. Pravda, nemohli to byť písané správy, prípadne sa hneď museli ničiť. Ale ku koncu už vedel, že ho sledujú.
Bol benediktínsky mních, chodieval do východného Nemecka, tam tie kontakty boli ešte najmožnejšie. Po víkendoch navštevoval rôzne skupinky kňazov. U nás sa stavil tak raz za tri týždne.
Ku koncu už hovoril, že ho sledujú, aj sme sa pripravovali, čo v prípade výsluchu. Boli sme odpočúvaní, čítali nám poštu, ambulanciu som mal odpočúvanú, ani neviem prečo. Pátrali a tušili, cezo mňa šli po Coufalovi. Premo pre svoje kňazstvo a svoje bezhraničné služby v prospech církvi zaplatil životom. Prezradil ho istý bývalý lekár v ČSSR, ktorý v roku 1968 emigroval so SRN. Tu pod zámienkou lekárskej praxe v skutočnosti vykonával kontrarozviednu špionáž pre komunistické agentúry.
Aký bol vzťah vašej skupiny k skupine okolo biskupa Korca?
S Korcom sme neboli v žiadnom kontakte, Davídek a Coufal áno, ale my pešiaci nie. Korcov postoj k nám, povedal by som, vychádza z úzkeho zorného uhla a starého kódexu. On vychádzal zo starých mexických fakúlt a myslel si, že je to zverené iba jezuitskému rádu. Korec nemohol prijať, že [fakulty] môžu mať aj širší rozsah. Keď Blaha došiel so širokými fakultami, Korec nechcel uveriť, že by to mohlo ísť aj mimo jezuitský rád. A možno to dodnes neuznáva. Nikto nepochybuje o veľkosti jeho osobnosti, ale Davídek... Sú to ľudské faktory. [...]
ŠtB začalo vydávať aj falošné samizdaty. A Korcova skupina prijala fámu, že Zahradník je nastrčeným agentom ŠtB. Naleteli na to. [...]
Z okolia biskupa Korca vzišla falošná správa, že Záhradník je agent ŠtB a túto správu odvysielal Anton Hlinka, po Korcovi druhá veľká autorita na Slovensku. On to odvysielal, ešte k tomu pridal Sokol niekoľko návštev a Zahradník si 5 rokov odsedel.
A čo vzťahy k verejne pôsobiacim kňazom?
O nás mnohí kňazi z oficiálnej cirkvi nevedeli nič. My sme mali suplovať služby, ktoré nemohli robiť oficiálne miesta. Veď boli časy, keď boli len dvaja oficiálni biskupi v celej ČSSR. Ba počiatkom 70-tych rokov, po úmrtí biskupa Pobožného, zostal v celej ČSSR len jeden oficiálny biskup pražský, Tomášek. Ale tí, ktorí o nás vedeli, tak s nami vychádzajú dobre, občas nás volajú koncelebrovať, čo väčšinou nejdeme, aby sme neprovokovali.
V čom vidíš dôvody, prečo máte problémy s plným prijatím a uznaním v našej cirkvi?
Niektoré veci niektorí nemohli prehltnúť a nemôžu to dodnes, že niečo sa nedialo procedurálne a nie sú dokumenty. Dnes aj Benedikt XVI. hovorí, že o týchto vysviackach nie je najmenšej pochybnosti. Ale aby nebolo nejaké pohoršenie, pretože tu chýba vyzretosť, tak sa to necháva tak. Dnes tie informácie sú, ale niektorí sa k nim nedostali. [o našich tajných vysviackach] Nie je najmenších pochýb. Ani u nás nemal nikto pochybnosti a prijímali sme to za cenu rizika, že nám ide o krk, a nie len mne, ale celej mojej rodine.
Smutné bolo, keď Premkova matka žiadala po roku 1989 nášho biskupa Sokola, aby dal prípad smrti jej syna prešetriť. Odpísal jej, že pre neho je prípad uzatvorený, bola to samovražda... Podobne, teraz sme mali 20 rokov, čo zavraždili Štefana Poláka. V roku 1987 ho zmasakrovali na fare v Borovciach. Jeho prípad je stále nedoriešený. Smutné je, že cirkev sa k tomu nehlási. Evidentní mučeníci.
Ako vyzerala tvoja situácia ako tajne sväteného kňaza po roku 1989 vzhľadom o oficiálnej hierarchii?
Naši biskupi nám poslali dotazník, poslal nám to Blaha, a boli položené asi 3 druhy otázok. Kedy som bol vysvätený, aké bola formácia a aká bola naša činnosť. Na to som odpovedal asi na tri a pol strany. Naši ľudia, Blaha a Krátky to sami niesli do Vatikánu. Lenže tam to prijali ľudia, ktorí tomu nevenovali pozornosť, pretože sa im to zrejme nehodilo. Dôsledky Casaroliho politiky.
V roku 1990 vyšli pastierke listy. V Čechách to bolo pekné, boli sme nazvaní spolubratia. Aj pápež pri svojej návšteve nám veľmi pekne ďakoval: Ďakujem bratom, ktorí trpeli aj so svojimi rodinami.
Až prišli nejaké Normae, ktoré nikto z nás nevidel. Boli sme zavolaní na biskupské úrady, vtedy sme si navzájom dôverovali. Bol som pred biskupom Filom. Hovoril: Tu niečo mám, prosím ťa, to mi podpíš. Je tu niečo latinsky, že sa toho vzdávaš a nebudeš verejne pôsobiť. Súhlasil som, veď ani doteraz som verejne nepôsobil. A tým bola naša vec nečakane vybavená takouto smutnou bodkou. My sme z toho boli zhrození. Tie normy boli vykladané inak v Čechách ako u nás.
Ale aj u nás boli biskupi, ktorí o nás vedeli a zo začiatku boli ústretoví. Napríklad biskup Baláž. Pozná dobře problematiku skrytej církvi. Dlhé roky mu bol odňatý štátny súhlas k výkonu verejnej pastorácie. Nerobilo mu problém prijať do služieb diecézy aj biritualistu.
U Sokola to bolo horšie, ten tomu vôbec nerozumel. Ten to interpretoval tak, že sme boli exkomunikovaní a neviem čo všetko. Naši bratia, ktorí u neho boli, z toho boli zhrození. Poznali sme sa, boli s ním kamaráti. O on: Keď budete ďalej takto vystupovať, tak sa vystavujete cirkevným trestom!
Potom pokračovali jednania na úrovni biskupskej konferencie ČSFR, kde Blaha musel podpísať vyjadrenie, v ktorom je uznané jeho biskupské svätenie a on sa vzdáva práva vykonávať tento úrad. Odvtedy bola situácia napätá. Až teraz sme sa dočkali výroku Benedikta XVI., že tieto svätenia sú nepochybné. Z našej strany ale o tom nikto nepochyboval. Každý, kto do toho išiel. Bolo to postavené na vzájomnej dôvere, tak ako v prvotnej cirkvi. Veď ak by niekto prišiel a predstavil sa s tým, že ma chce svätiť, bral by som to ako provokáciu ŠtB. Vždycky to bolo založené na tom, že niekto, komu som dôveroval, dosvedčil pravosť toho druhého.
Nebolo ti ponúknuté ísť do pastorácia po podmienečnom svätení?
To bola pre nás veľmi závažná podmienka. Ale na to z nás [ženatých kňazov] nikto nepristupoval. Pokiaľ bol niekto celibátnik, alebo by mu zomrela manželka a stal sa vdovcom, tak mohli prijať svätenie sub conditione a mohli ísť do pastorácie. Boli aj takí, aj jeden môj spolubrat. On to bral, aj mu to povedal biskup Filo, ako obnovenie kňazských sľubov. Povedal mu: My tu máme taký príkaz, ty to splň a mysli si čo chceš. Ale to je vážna vec! Tieto sviatosti sa nesmú opakovať! To by bolo bohorúhanie.
Aký je aktuálny postoj cirkevnej autority k vám, nezaradeným tajne sväteným kňazom?
Dnes nás KBS prijíma bez problémov, akurát nás dali na vedľajšiu koľaj. Sme všetci starší ľudia a preto sa s nami nepočíta do pastorácie. Ako keby sme my žiadali nejaké úrady, alebo benefície. To je slovenské riešenie. V Čechách je iná situácia, majú tam nového nuncia, tiež tam bol opakovanie kardinál Bertone. Kto chce, kto si trúfa, okamžite môže nastúpiť do pastorácie.
Stretávate sa s ostatnými tajne svätenými kňazmi?
Áno, aj dnes sa stretávame. Minulý rok sme sa stretli v Brne. Celá komunita. Tých okruhov bolo viacej: pražský, brnenský a potom Krettovi východniari. Pretože pred revolúciou sme o sebe nevedeli. Ako začali vydávať nejaké knihy, tak sme to hltali.
Kňazstvo si prijímal v období útlaku, jeho „uplatňovanie" malo preto špecifický charakter. Kde vidíš zmysel tejto služby dnes?
Dnes je taká doba, že je dosť ľudí, ktorí potrebujú kňaza. Ale ktorí by nedošli za kňazom len preto, že je to kňaz. Taký človek ale ani nevie, ako by sa mal chovať, nevyzná sa v situácii. V tom vidím riadenie Ducha Svätého, že to, čo sme robili, nebolo len pre komunistickú dobu. Ten model tu je a bude. Duch svätý to rozhodne 17. novembra 1989 u nás nepristrihol a nepovedal: Koniec, a hotovo! Chceme sa k týmto ľuďom dostať a pripraviť ich. A potom ich môžem pošlem do kostola alebo iným kňazom, že tam majú všetko ostatné.
My nechceme svoje kňazstvo propagovať. Ja keď som mal psychiatrickú prax som svoje kňazstvo nezverejňoval. Ale ľudia to vycítili. Koľkokrát prišli za mnou do ordinácie a pozdravili: Pán farár, pochválen buď... Áá, pardon, ja som sa pomýlil, myslel som že som u pána farára. Nie že by sa cítili ako na fare, ale že keď prišli, už boli odcenzúrovaní a mohli voľne hovoriť.
zdroj